Jedna krajina sa tiahne od vysokých vrchov Dolomitov až po tyrkys Stredozemia. Jej pôvab a gastronómia však nepoznajú žiadne hranice. Každý tanier rozpráva príbeh o histórii, vášni a láske k životu. Druhý kraj sa zas rozprestiera na zelených lúkach pod Tatrami. Je obklopený lesmi a kopcami. A čo sa týka jedla, či už v tavernách Talianska, alebo na tradičných spišských stoloch, spojilo sa jedno – láska k surovinám. Dámy a páni, poďte sa pozrieť, ako by vyzerala tradičná spišská kuchyňa, no po taliansky.
Dá sa to vôbec? Spojiť spišské jedlá s talianskym morom? Spojiť dva, na prvý pohľad úplné nespojiteľné, svety? Keďže čítate tento článok, odpoveď už asi poznáte. Nie len, že je to možné, vznikne z toho dokonca niečo úplne unikátne. My sme opäť prijali pozvanie na degustačnú večeru od šéfkuchára Daniela Hamráka, ktorá sa niesla v téme: Tradície Spiša, no po taliansky. Na štyri hodiny sme sa tak ocitli v malebnom talianskom mestečku, a predsta sme neopustili brány nášho Spiša. Toto je Stôl Daniela Hamráka.
Dobrý deň, usaďte sa a vychutnávajte
Večera sa konala na nádvorí kaviarne Mlynček. Bol teplý letný večer, a potom, čo nás šéfkuchár Daniel privítal domácou orechovicou prehlásil, že je to špeciálna noc, nakoľko ide pravdepodobne o poslednú večeru pod holým nebom v tomto roku. Hudobný doprovod na saxofóne robil Slavomír Rakyta a k večeri sa podávalo snúbené víno z Tokaja, víno Ostrožovič, predstavované Gabrielom Kičiňom.
„Život treba osláviť dobrým jedlom a vínom. Jesť, piť, žiť“, povedali hostitelia a po týchto slovách sa začala podávať večera. Julia Roberts mala vo svojom filme trošku iné krédo: Jedz, modli sa a miluj. Ale lásku k životu a lásku k jedlu tiež objavovala cez chute Talianska. Ak by bola na Spiši, riadila by sa pravdepodobne tým prvým.
Jesť, piť, žiť : Alebo od pozdravu až po polievku
Najbližšie hodiny nás čakalo 7 chodov, smiech, radosť a rozhovory. Prvé jedlo, amouse bouche, sa od predjedla odlišuje tým, že sa podáva na výber šéfkuchára a má hosťa zoznámiť so štýlom jeho kuchyne. V našom prípade Daniel povedal, že toto jedlo zvýrazňuje Spiš a slovenskú kultúru. Domáca foccacia, sušené paradajky a namiesto talianskeho syru burrata, sa tam objavila poctivá slovenská bryndza. Ak sme doteraz neboli hladní, po tomto sme začali byť. Hladní po jedle a hladní po niečom viac.
Predjedlom bol divočák z našich lesov, parmezánový čips, kapari a domáca majonéza. Dopárované víno Ostrožovič Furmint SOL bolo z neskorého zberu. „Víno vzniklo tak, že sme prestali na chvíľu vnímať, čo sa okolo nás deje,“ povedal Gabriel. Nemohla to byť väčšia pravda. Niekedy sme tak zaseknutí a tak sústredení na to, aby všetko bolo dokonalé, až zabudúdame, že zázraky sa dejú, keď si dovolíme spomaliť.
Azda najväčším prekvapením večera pre nás bola polievka. Nič sa nevyrovná vývaru, ktorý jeme v nedeľu na pravé poludnie. Aspoň mne sa horúci vývar spája s rodinným kruhom, pohodou, láskou a domovom. Kdekoľvek som, chuť vývaru ma vráti za stôl do našej kuchyne: „hmm, to je predsa nedeľa. Nedeľa, u nás doma“. Danielov vývar bol silný. Z teľacích chvostov vznikol spišský jazyk a talianska tortellinka len pripomínala, že všetko tradičné môže byť netradičné.
Oslava spišskej kuchyne: alebo medzichod a hlavné jedlo
Ak sa však opýtame našich babiek a mamiek, ktoré jedlo považujú za typické spišské, som si úplne istá, že odpoveď by bola: DŽATKY. Spišské jedlá sa nesú v duchu hôr – sú robustné, plné chuti a s hlbokým rešpektom k zemi, ktorá ich vytvorila. „Na dobré džatky potrebujete dobré zemiaky,“ hovorí Daniel.
A Taliansky twist? Tieto džatky boli s plodmi z talianskeho mora. Chobotnica, kalamár a krevety. „Ako som ich pripravil? Mám za to, že najlepšie veci sú tie najjednoduchšie. Často krát je najlepším korením soľ a peper“. Podčiarknúť, zapísať, zapamätať.
Ako večer pokračoval a víno sa lialo nielen do pohárov, ale predovšetkým dolu hrdlom hostí, slnko zapadlo a obloha stmavla, aj rozhovory začínali byť vrúcnejšie, otvorenejšie, ľudia akýsi veselší a družnejší. Gabriel vytiahol k hlavnému chodu netradične Furmint SC, suché 2021: „viem, k hlavnému chodu sa dáva červené, ale čo tu dnes večer už len dáva zmysel?“.
Hlavným chodom bola spišská zakaľačka, ak by ste sa pýtali. Bola vyrovnaná toskánskou chuťou polenty, dochutená parmezánom a poctivým maslom. „Taliansko, to je oregano, bazalka a levanduľa“, doplnil Daniel.
La dolce vita (Sladký život): Alebo gelato a dezert
La Dolce Vita neznamená nič iné, než sladký život. Kým Spišiaci sú zvyknutí tvrdo pracovať, Taliani sú fajnšmekri na všetko dobré a pekné. Sú majstri v spomaľovaní času, vychutnávaní si života, ničnerobení a jednoducho všetko je sladké. Život, dezerty aj zmrzlina. A čo by to bola talianska večera bez správneho gelata?
Daniel podával pred dezertom refresh: „Má vám vyčistiť chute po ťažkých jedlách a pripraviť vás na dezert“. Gelato bolo z kozieho syra, limoncella a bergamotu. A poprášené s praskajúcim cukrom, nech sa nám prinavráti trochu tej detskej radosti. „Čo je v tomto dezerte Spišské? Nuž nič,“ priznáva so smiechom Daniel. Ale so sladkým vínom sme mu to všetci odpustili.
Správnej večeri nemôže chýbať dezert. Sladká bodka. Dezert bol tiramusu krémeš. „Všetko je rozobraté a budeme to pred vami dávať dokopy. Babka by sa v hrobe obracala“, prehlásil Daniel a spojil tradičné talianské tiramisu s nadýchaným spišským kremešom, ozdobil ich svätojánskymi orechami a medom z Raja. Tým akoby sa celej výzve posledný krát pozrel do očí a povedal: Ako by chutili tradičné Spišské jedlá po taliansky? No presne takto.
Úvod večere Daniel začal slovami: „Ja som Daniel a milujem varenie. Nič iné neviem robiť“. Chválabohu za to. Ja tento článok ukončím v podobnom duchu: „Ja som Alexandra a milujem Taliansko. No Spiš bude navždy mojím domovom“.
Ďakujeme za pozvanie a vám všetkým, dobrú chuť!
Ak ťa večera zaujala, nezabudni sledovať Daniela TU alebo hoď follow jeho projektu Stôl Daniela Hamráka TU. Neujde ti žiadna akcia. Môžeš sa pozrieť aj na víno Ostrožovič TU, a nezabudni ani na našu nádhernú Kaviareň Mlynček TU.