Anna je rodáčkou z Novejši, no svoj druhý domov našla v slnkom zaliatom Portugalsku. Tak ako naše hory miluje, tak jej ulahodili aj vlny. Život je veľký balance. Dnes má v malebnom mestečku Ericeira svoj vlastný projekt, v rámci ktorého varí chutné vegánske jedlá.
Prečítajte si o živote vegánskej šéfkuchárky, ktorá sa hľadala, až sa napokon našla v krajine v surferov.
Ahoj Anna. Predstavíš sa nám na začiatok? Kto vlastne si?
Som úplne jednoduchý človek. Moje meno je Anna, mám 29 rokov a pochádzam z Novejši, teda konkrétne z Odorína. Vždy som bola označovaná ako dobrodruh, kočovník, či stratená ovečka. No stratená ovečka sa našla a našla som sa v Portugalsku, kde žijem už tri roky. Som veľký snílek milujúci slnko a popri tom rada čarujem vegánske jedlo. Mnoho ľudí vraví, že našim jedlom im liečime telo i dušu.
Ako vyzeral tvoj život skôr, než si vymenila Tatry za oceán?
Na základnú školu som chodila na Lipovú a potom som študovala na Orange gympli. Profesionálne som sa venovala atletike a bola členkou folklórného súboru Ihrík & Čačina. Vysokú školu krízového manažmentu som vyštudovala v Žiline. Som bývala hasička z Požiarneho dobrovoľníckeho zboru v Odoríne a myslím, že už vtedy sa celý môj svet niesol v tom duchu, že som akousi záchranárkou. A túto energiu, a chuť zachrániť svet mám až doteraz.
CESTOVANIE, JOGA a ZAČIATKY V PORTUGALSKU
Predtým, ako sa stalo Portugalskom tvojím druhým domovom, tak si sa tak trochu hľadala a zároveň precestovala kus sveta.
Áno. Počas vysokej školy som sa snažila využiť všetky možnosti na cestovanie. Bola som na Erasme, kde som si vyberala hlavne teplé krajiny s možnosťou surfovania, ako napríklad Španielsko. Absolvovala som aj Work and Travel a každé leto som strávila v nejakom inom štáte v Amerike.
Dokonca, po vysokej škole, som rok cestovala iba po Amerike a začala som objavovať svet jogy. Keď som sa však vrátila domov, cítila som sa taká stratená. A tu sa to celé začalo. Zbalila som sa do jedného batoha a odišla som.
Prečo si sa teda napokon rozhodla pre Portugalsko?
Pre mňa je Portugalsko veľmi zaujímavá krajina. Je výnimočná pre svoj pokoj a slobodu, ktorá tu vládne. Som tu sama sebou a nemusím nikomu nič dokazovať. Portugalsko je úžasné. Je to krajina surferov a alternatívnych ľudí. Keď som pristála v Lisabone a videla som tie obrovské vlny ako sa trblietajú, vedela som, že som doma.
Aké boli tvoje začiatky v tejto krajine?
Od detstva som si kreslila sny a robím to aj doteraz. A naozaj to funguje, pretože tie sny sú už takto na pol ceste splnené. Dva-tri dni pred odletom som začala rozposielať životopisy. Začala som najskôr ako dobrovoľníčka, fotografka či inštruktorka jogy v rôznych surferských a jogových kempoch.
Keď som začínala tak mi povedali: „zamestnáme ťa, len buď sama sebou.“ A toto bola moja práca, byť sama sebou. Veľmi ma to vtedy dojalo. Takže som bola sama sebou a cesta sa už nejak vykryštalizovala.
Spomínala si, že si objavila čaro jógy. Čím si si prešla na svojej ceste od dobrovoľníka v jogových kempoch až po dnešok?
S jogou som sa zoznámila na Miami. Potom neskôr, po príchode do Portugalska som sa rozhodla, že si dokončím kurz a tak som odišla do Indie a na Srí Lanku. A to ma úplne zmenilo. Zistila som, že život sa dá žiť inak. Nie je o tom statuse. Život plynie veľmi rýchlo a my ho musíme žiť jednoducho a s poslaním, ktoré máme vo svojom vnútri. Nikto z nás tu nie je len tak.
Keď som sa vrátila, tak som sa rozhodla, že dobrovoľníctvu dám zbohom a išla som viac do vnútrozemia Portugalska, do jogových domčekov a centier, do rôznych zenových projektov, kde som videla to napojenie s prírodou. A tam ma to trochu preplieskalo aj z toho materiálneho života.
Máš nejakú radu pre tých, ktorí by chceli začať cestovať?
Netreba sa báť. Treba počúvať seba a svoje srdce. Zahodiť všetko, čo chcú rodičia, rodina a priatelia, jednoducho všetky očakávania spoločnosti. Aj ja som vždy bola označovaná za čiernu ovcu, pretože som robila veci inak. No netreba žiť strachmi a už vôbec nie tým, čo si myslia ostatní. Ak by som počúvala názory iných, že som kresťanka a idem robiť jogu, tak teraz by som nebola tam, kde som. Lebo bez ohľadu na akékoľvek náboženstvo, joga je pre všetkých. Našou krajinou ešte sprevádzajú staré vzorce, ale už sa to pomaly mení. Verím v to, že sa pomaly prebudíme a zosilnieme.
PROJEKT „LUNNAPLANTS„
Dnes pôsobíš ako vegánsky šéfkuchár. Ako si vlastne od jogy prešla aj k vareniu?
Už ako malá som veľmi ľúbila piecť a variť. Pochádzam z rodiny piatich detí, takže naše víkendy sa niesli v znamení varení stovky pirôh.
Taktiež ma to ťahalo do kuchyne aj na všetkých mojich jogových kurzoch. Vždy som sa tešila na to čo budeme jesť a kedy budeme jesť. Pri cestovaní som najviac milovala objavovať rôzne kuchyne. Najmä tú Indickú a Sri Lanskú.
Vďaka tvojej láske k jedlu teda vznikol projekt „LUNNAPLANTS„
Áno, takto pred rokom vznikol celý tento projekt. Videla som, že tu v Ericeire chýba nejaké vegánske miesto či vegánska pekáreň, a keďže si to ľudia pýtali, tak som si povedala, prečo nie?
Čo to „LUNNAPLANTS“ vlastne je? A čomu sa venujete?
Varíme vegánske a bezlepkové jedlo pre rôzne jogové pobyty. Takýchto miest je tu mnoho. Ľudia sem chodia z celého sveta, aby sa uzdravili. Tak, ako ľudia vstrebávajú jedlo, tak vstrebávajú aj emócie. Snažíme sa im pomáhať na ich ceste.
Okrem toho varíme aj pre komunitu, a robíme aj rôzne eventy ako jogové brunche, či jogové večere, kde sedíme všetci za veľkým stolom a rozprávame sa. Spájame ľudí dokopy a vytvárame nové vzťahy a priateľstvá. Mali sme dokonca aj kurzy varenia, workshopy, swapy oblečenia, či rôzne akcie zamerané na témy „slow fashion, slow life“.
Takže „LUNNAPLANTS“ nie je reštaurácia. Nerozmýšľali ste aj nad takouto cestou?
Dostali sme už niekoľko ponúk, ale hoc viem, že by reštaurácia mala úspech, reštauráciu nechcem. To jednoducho nie som ja. Chcem ľudí viesť k tomu, aby sa naučili jedlo pripravovať si s láskou.
Stále tu hovoríme v množnom čísle. Kto okrem teba stojí za projektom?
„LUNNAPLANTS“ tvorím ja a moja výnimočná kamarátka Lucka z Česka. Spoznali sme na otvorení jedného jogového štúdia. Ona bola študentka a ja som mala na starosti catering. Keď sme sa rozprávali po anglicky, jej prízvuk mi bol strašne povedomý. A napokon sme zistili, že sme zo susedných štátov. Cítili sme, že sme ako z jedného cesta a rozhodli sme sa spoločne niečo vytvoriť.
Je ťažké podnikať v Portugalsku?
Mnoho ľudí nás v našich začiatkoch posilnilo a povzbudilo: „baby vy len skúšajte a vesmír vám pomôže“. U nás na Slovensku, keď chce niekto podnikať, tak ide úplne opačne – má myšlienku, má biznis plán, vybaví si všetky papiere a začne. V Portugalsku to funguje tak, že máš myšlienku a tvorivé ruky a len začneš robiť. A všetko ostatné, papiere, licencie či priestory sa budú vynorovať postupne. Musíš mať toho rebela v sebe, že „áno idem to skúsiť“.
Ako vznikol váš názov?
LUNNA je spojenie mien Lucy a Anna. Zároveň to znamená aj mesiac. A to nás presne vystihuje. Máme veľmi radi prebúdzať to čaro v ženách, sprevádzať ich na ich ceste. Aby sme dali našu krásu navonok a zároveň budovali sebalásku a sebaúctu k sebe samým. Milujeme spájať ženy a cítim ako je to v dnešnej dobe veľmi potrebné. PLANTS, pretože pečieme a varíme vegánske jedlo, pracujeme s permakultúrou a podporujeme zelený rast na tejto planéte.
Čo plány do budúcnosti?
Hľadáme si vlastný priestor. Teda vlastne, už ho máme. Budú tam rôzne eventy a workshopy zamerané na prípravu jedla. Vytvárame koncept jogových pobytov pre Slovákov a Čechov a podľa tohtoročnej situácie uvidíme, či to zrealizujeme. Ja veľmi žijem v prítomnosti zo dňa na deň. Veľmi sa netrápim, čo bude za rok, alebo ak nejaký sen nevyjde podľa mojich predstáv. Rýchlo sa adaptujem na každé obdobie. Nasledujúce mesiace budú plné varenia pre rôzne jogové pobyty, pre ľudí, pre deti, pre komunitu a verím, že bude aj čas na oddych. Je to najmä o tom, nájsť vo všetkom mieru a rovnováhu.
VEGÁNSTVO, SNY a VARENIE
Kedy si začala s vegánstvom?
Doma sme chovali a vlastne ešte aj chováme zvieratká a bola som odchovaná na mäse. Mäso som prestala jesť úplne už na vysokej škole. A počas cestovania som si našla cestu k vegánskej strave, no neobmedzujem sa. Ak mám na niečo chuť, tak to príjmem vopred a dám si to. Najmä sa snažím vnímať proces toho, ako je to pripavené.
Súhlasíš s tvrdením, že ak chce niekto zmeniť svoj život, musí zmeniť stravu?
Určite. Strava má vplyv na telo ale aj na našu energiu a naše myslenie. Mnohokrát si to ani neuvedomujeme, ale kvalita potraviny sa rovná kvalita života. A čím kvalitnejšie jeme, tým kvalitnejšie budú aj naše sny a vidiny v živote. Všetko čo zješ je energia. To, akým spôsobom si to pripravíš, spracuješ a prijmeš, tak to je tvoje zrkadlo.
Máš ešte nejakú inú radu na to, ako zlepšiť svoj život?
Nie je to iba o jedle, je to súčasť celku. Je to o našom rituáloch, ktoré máme nastavené v našom životnom štýle. Sme obklopení nezdravými zdrojmi, ktoré nás ničia a požiarajú. Ja napríklad nemám televízor. Namiesto toho som ten televízor premiestnila do môjho reálneho života – povedala som si, že môj život bude film.Vždy keď sa ráno zobudím, tak sa tam bude niečo premietať. Budem žiť život, ktorý bude mať šťavu.
Človek by si mal nájsť čas na to, aby sa ponoril do svojho vnútra a zistil, čo ho vlastne robí šťastným. Nemal by zabúdať na malé veci, ako napríklad ráno poďakovať za to, že sme tu.
Čo presne znamená to, že liečiš ľudí jedlom?
Všetky choroby začínajú v stravovaní a v jedle. Črevá sú našim druhým mozgom. Ak nie sú spokojné a šťastné, nie sme ani my. Ani mentálne, emočne, či fyzicky. Verím tomu a pevne si za tým stojím. Vidím tu cestu, koľko ľudí sme inšpirovali a uzdravili. Varíme tri krát do týždňa a máme mnohých klientov ktorý trpia nejakou chorobou, ako napríklad rakovinou, alebo cukrovkou. Aj ich sme naučili uvedomovať si, že čím kvalitnejšie jedlo budú jesť, tým kvalitnejší a lepší život budú mať.
To, ako varím a pečiem ja, tak to viem otvoriť aj v tebe. Verím tomu, že všetky chute by sme si mali užívať a to sa snažím prebudiť aj v iných. Aby si našli ten čas na to, pripraviť si jedlo s láskou. Snažím sa ľudí viesť k tomu, aby jedlo nikdy nebolo urobené za pochodu a nerobilo sa s hnevom, či plačom. Môžeš plakať, ale nie do jedla.
Aké sú ingrediencie v tvojej kuchyni, na ktoré nedáš dopustiť?
V prvom rade kel. Má veľa železa a dá sa z neho vytvoriť veľa vecí. Potom avokádo, pretože je to najzdravší tuk. A kakajičko. Dokážeš z toho urobiť sladké, pikantné, alebo nápoj a kakao má veľkú energiu.
Ktoré sú tvoje obľúbené jedlá?
Milujem svoj čokoládovo-banánový chlebík s figami, kešu pomazánku a našu domácu nutelu. Taktiež milujem naše mrkvové muffiny, špenátové placky alebo indickú kuchyňu. Vlastne milujem všekto (smiech 😀 )
Ako vyzerá taký bežný deň v portugalskej Ericeire?
Sú dve možnosti. Keď varíme a pečieme, tak ráno zhruba o šiestej vstávam. Ľúbim vstávať pred východom slnka, keď všetko spí. Vtedy cítim veľký pokoj. Potom pečieme, varíme, tancujeme a spievame si.
A keď nepracujem, tak ráno vstanem a poďakujem. Idem sa prebehnúť, zaplávam si – niekedy aj nahá, potom si dáme jogu a raňajky. Rada si ráno píšem, čo cítim. Potom niečo tvorím a kreslím. Prechádzam sa po lese alebo ak sú dobré vlny, surfujem. A večer čítame knihy.
Rozmýšľala si aj nad tým, že prídeš naspäť na Slovensko? Alebo si ťa Portugalsko získalo úplne?
Predstavovala som si to pár krát. Žila som ešte v takom bipolárnom svete a nebola som si istá, či je Portugalsko práve tá moja krajina. Ale potom prišiel lockdown a ja som si uvedomila, že sa konečne nemusím nikde ponáhľať a už som len tu. Povedala som si „Anna, už sa len oddaj tejto krajine, tu to ide všetko samo a nemusíš na nič tlačiť“.
No veľmi rada by som pomáhala mladým ľuďom na Slovensku plniť si svoje sny. Oslovili ma aj moje bývalé profesorky z gymnázia, či by som nechcela prísť prednášať o zdravom životnom štýle. Napadla nás aj myšlienka, že by sme vytvorili predmet s názvom „Manufaktúra na sny“, kde by deti zdieľali svoje potreby a veci po ktorých túžia a aby sme to dokázali v nich aktivovať.. Beriem to ako také znamenie, že sa mi ozývajú práve ľudia zo Slovenska, no celkovo nerozmýšľam nad tým, že by som sa úplne vrátila.
A na záver, ak si náhodou doma, tak ktoré miesta v Novejši a okolí máš najradšej?
Moji starí rodičia pochádzajú z Jablonova, takže Spišské podhradie a Spišský hrad, to je moja láska. Moje najobľúbenejšie miesto je vyhliadka Matka Božia, a celkovo mám rada Slovenský raj.
Anna, ďakujeme za rozhovor a prajeme ešte veľa krásnych a slnečných dní, dobrého jedla a úspechov.
Sleduj ANNU a jej projekt LUNNAPLANTS na instagrame.
