Juraj Pavlis hovorí o svojej vášni k dejinám a histórií mesta Spišská Nová Ves.
Pracujete v Múzeu Spiša, mohli by ste nám opísať čo všetko zahŕňa táto práca?
Moja práca sa dá rozdeliť do viacerých menších celkov. V prvom rade sa venujem práci so zbierkovými fondmi História, Dejiny techniky, Baníctvo, Hasičstvo a Militárie. Zbierkové predmety treba udržiavať bezpečne uložené v depozitároch, no treba ich aj odborne spracovať, tzn. správne ich odborne opísať a tieto záznamy uložiť v elektronickej databáze. Samozrejme je ich potrebné aj ošetrovať. Každý zbierkový fond treba náležite budovať.
Takisto sa venujem aj vedecko-výskumnej činnosti, v rámci ktorej sa zaoberám novšími dejinami nášho mesta a regiónu. S tým súvisí aj publikačná činnosť, účasť na konferenciách a rôznych podujatiach.
Nemenej dôležitou činnosťou je organizovanie rôznych výstav a podujatí aj pre širšiu verejnosť.
Kedy prišlo obdobie, zlomový bod, keď ste zistili, že história je to čo Vás napĺňa a baví?
Myslím, že sa to stalo už v detstve. Vyrastal som v Levoči a tam história dýcha prakticky na každom kroku.
V akej konkrétnej oblasti ste našli svoju záľubu a prečo?
Veľmi ma zaujímajú novoveké a novšie dejiny. Sú tvorené osobnosťami, udalosťami a súvislosťami, ktoré sú s nami bytostne späté a ktorých dôsledky prežívame na vlastnej koži všetci. Sú nám jednoducho priveľmi blízke.
Spomínali ste, že ste sa narodili v Levoči, ale dnes sa zaujímate tiež o históriu mesta Spišská Nová Ves. Ako k tomu prišlo?
Aj keď som sa v Spišskej Novej Vsi nenarodil a ani som tu nevyrastal, poznám toto mesto od detstva. Vždy som považoval Spiš za jeden z najzaujímavejších a určite aj najmalebnejších slovenských regiónov a Spišská Nová Ves je dejinne jedno z najdôležitejších a aj najkrajších miest tohto regiónu. Profesionálnejšie som sa však dejinami Spišskej Novej Vsi začal venovať až asi pred desiatimi rokmi, keď som sa tu usadil.
Je niečo, čo Vás v histórii mesta zaskočilo alebo naopak pobavilo?
Od detstva si pamätám na istú rivalitu medzi mestami na Spiši. Či už ide o Levoču a Kežmarok, Levoču a Spišskú Novú Ves alebo aj o vzťah medzi mestami Spišská Nová Ves a Poprad. Aj to svedčí o tom ako má minulosť schopnosť vplývať na prítomnosť. Niekedy táto rivalita viedla až k takým konfliktom ako bola storočná vojna medzi Kežmarkom a Levočou, ktorá vrcholila v rokoch 1531-32. Na druhej strane je tu udalosť spred asi 150 rokov, keď Levoču obišla Košicko-bohumínska železnica. Jej trať dodnes vedie cez Spišskú Novú Ves. To spôsobilo, že Levoča od tej doby v porovnaní so Spišskou Novou Vsou zaostáva.
Spomeniete si aj na nejaký konkrétny príbeh?
Spomeniem príbeh, ktorý sa netýka priamo Spišskej Novej Vsi ani žiadneho iného spišského mesta. Ten sa začal radostne, no skončil celkom inak. Viaže sa k dodnes obľúbenému miestu v blízkosti nášho mesta, ktoré sa ľudovo nazýva „Tisícročná kaplnka.“ Jeho pôvodný názov je Sans Souci, teda „Bez starostí.“
Gróf Štefan Csáky (1741-1810) sa počas svojich štúdií na viedenskom Theresianu zoznámil s mladou šľachtičnou Júliou Erdődy, ktorú si ako 17-ročnú zobral za manželku. V Iliašovciach spolu nechali vybudovať letohrádok, zábavný park a kúpele s jazierkom. Toto miesto pomenovali Sans Sousi, lebo tu chceli tráviť svoje spoločné chvíle bez starostí. Sans Souci sa stalo onedlho vyhľadávaným a obľúbeným miestom nielen medzi urodzenými návštevníkmi, ale aj medzi obyvateľmi okolitých dedín Iliašoviec, Smižian, Harichoviec a vôbec širokého okolia.
Manželia si však postupne prestali rozumieť. V roku 1803 sa rozišli. Štefan sa presťahoval do svojho nového kaštieľa v Humennom a Júlia do Prešporku. Zariadenie letohrádku bolo rozpredané a areál začal pustnúť.
Až v nedávnej dobe sa o toto miesto začalo starať občianske združenie Sans Souci – Letohrádok Iliašovce na čele so svojim predsedom p. Ondrejom Frankovičom.
Ktoré z historických miest alebo pamiatok, v okrese Spišská Nová Ves, je Vaše obľúbené?
Je ich viacero, no mojou asi najobľúbenejšou pamiatkou je kaštieľ a letohrádok v Markušovciach.
Prečo je podľa Vás dôležité vzdelávať sa v oblasti histórie?
Myslím, že z dejinami by sme sa mali inšpirovať. Obdivovať a chrániť to krásne, čo nám tu zanechali naši predkovia. No mali by sme sa aj vyvarovať všetkého toho zlého, čo sa v minulosti prihodilo.
Najmä u mladšej generácie sledujeme neveľký záujem o historické prehliadky. Ako podľa Vás vieme vzbudiť záujem o dejiny sveta, krajiny alebo rodného mesta?
Toto je veľmi náročná úloha. Problémom tu asi bude, že mnohí z nás, a to zďaleka nielen mladší, sa necítia byť zviazaní s históriou ani len vlastného mesta. Síce tu žijú, denno-denne sa pohybujú, no majú pocit, že história je len dejinami historických pamiatok, stavieb a umeleckých diel. Pritom dejiny sú v prvom rade o ľuďoch, ktorí toto všetko tvorili – o ľuďoch ako sme my.
Na záver máme pre Vás jednu tradičnú otázku – kde v okolí „Novejši“ najradšej trávite svoj voľný čas?
Mám rád prírodu a preto voľný čas so svojou rodinou trávim v Slovenskom raji, pri Storočnej kaplnke nad Smižanmi alebo na už spomínanom Sans Souci.
Autorka: Daniela Antalová
Fotografie: Archív Múzeum Spiša a Ing. V. Krempaský, sanssouci.sk
