Katka Šimoňáková je rodáčka z Novejši a dvojnásobná olympionička. Venuje sa sánkovaniu a my sme ju vyspovedali, ako to vyzeralo na Olympijských hrách v Pekingu 2022, aké to pre ňu bolo niesť slovenskú vlajku a čo všetko museli športovci podstúpiť. Poďte sa s nami do Pekingu pozrieť aj vy:
Ahoj Katka. Skús sa nám začiatok predstaviť. Kto vlastne si?
Mám 24 rokov a narodila som sa v Spišskej Novej Vsi. Keď som bola dieťa, presťahovali sme sa do Vysokých Tatier. Na základnej škole som sa dostala k športu, konkrétne k sánkovaniu a to ma doviedlo dvakrát na olympijské hry.
A olympijské hry nás budú zuajímať najviac. Katka, aký bol Peking? Ak by si to mala zhrnúť niekoľkými slovami, aké to bolo?
V Pekingu som dokopy bola dva a pol týždňa. Bolo to niečo úžasné a nezabudnuteľné. Na týchto olympijských hrách bolo veľmi cítiť olympijského ducha. Možno to bolo tým, že je COVID a celá situácia okolo neho, takže všetci boli veľmi vďační, že tam vôbec môžu byť. Ľudia boli súdržnejší a podporovali sa, aj keď sa im nedarilo.
Prvýkrát si sa pod piatimi kruhmi predstavila v roku 2018. Vedela by si nejak porovnať Peking s Pyeongchangom?
Krajšie a možno aj hodnotnejšie olympijské hry boli pre mňa tieto v Pekingu. V Pyongchangu som bola ešte len také uško. Mala som 20 rokov a veľmi som si neuvedomovala, kde som. Boli tam starší a skúsenejší športovci a ja som sa tam len išla takto spúšťať na sánkach.
V Pekingu už som vedela, kde som. Bola som veľmi hrdá na to, že môžem reprezentovať Slovensko, svoju krajinu. A tým, že som bola zvolená aj za vlajkonosičku, tak to bolo ďalšie plus k tomu, čo urobilo z týchto olympijských hier nezabudnuteľný zážitok.
Ako prebiehala kvalifikácia? Kedy si sa dozvedela, že ideš na už svoju druhú olympiádu?
Kvalifikácia prebiehala počas siedmich svetových pohárov. A boj začal hneď od prvého. Za každý sme dostávali body a potom sa vytvoril rebríček. A zhruba dva týždne po novom roku som na sto percent vedela, že idem.
Kvôli pandémii bolo určite všetko komplikovanejšie. Čo ste museli podstúpiť, kým ste sa vôbec dostali do Číny? A ako to vyzeralo po prílete?
Štrnásť dní pred vstupom do krajiny sme si museli zaznamenávať zdravotný stav. Medzi majstrovstvami Európy a odchodom na olympiádu som bola doma dva dni, počas ktorých som sa úplne izolovala od ľudí. Stretla som sa iba s jednou kamarátkou, ale aj tá si pre istotu musela urobiť antigénový test. Pred príletom do Pekingu sme museli mať negatívne dva PCR testy.
Hneď po príchode nás tam čakali „testovači“. Po pasovej kontrole sme putovali rovno na ďalší test. Jeho výsledky sme zistili až ráno. Kým sme ich však nemali, nemohli sme výjsť z izby. No do olympijskej dediny sme prišli až okolo polnoci, takže nikam sme sa tak či tak nechystali.
Čo v prípade, ak by bol niekto pozitívny?
Musel by ísť do karantény. Myslím, že sa by sa mu potom každý deň robili testy. A keby mal dva negatívne testy po sebe, v priebehu 24 hodín, tak potom by mohol súťažiť. Sama som videla, ako niektorí športovci po prílete boli pozitívni, vynechali nejaké tréningy, no potom sa ich už zúčastnili. Alebo v smutnejšom prípadne aj opačne a nemohli štartovať vôbec. Toto bolo asi najhoršie. Dávať si pozor, aby sme sa nikde nenakazili.
Bolo v Pekingu cítiť, že tieto hry sú kvôli pandémii iné? Napríklad to, že tam nie sú diváci?
Ako som už spomínala, všetci sme držali spolu. Myslím, že heslo olympiády, ktoré bolo „stronger together“ sa práve vďaka pandémii naplnilo. A čo sa týka divákov, tak športovci to už veľmi nevnímali. Za posledné dva roky pandémie sme si zvykli, že to tak jednoducho je. A dokonca, pre mňa osobne to možno bolo aj lepšie (smiech). Necítim sa veľmi komfortne, keď mám okolo seba divákov.
Ako to vlastne vyzeralo v olympijskej dedine?
Olympijské dediny boli v podstate tri. Jedna bola v Pekingu a bola hlavne pre hokejistov, rýchlokorčuliarov a podobne. Tie zvyšné dve boli trochu vzdialenejšie. Naša olympijská dedina bola pre sánkarov, bobistov, skeletonistov a všetkých lyžiarov a bola naozaj veľmi pekná. Každá budova bola vyzdobená vlajkami národnosti, ktoré v nej žili počas hier.
Dobrovoľníci boli veľmi milí a prijemní. Usmievali sa na nás, kývali nám, pýtali sa, ako sa máme. Boli tam aj herne, kde sme sa mohli odreagovať. A v našej dedine nebola až taká zima, aká bola napríklad v dedine, kde boli bežkári, takže to bolo super. Tam mali aj mínus 23 a keď ešte fúkal vietor, tak sme mohli byť radi, že máme o čosi teplejšie.
Zahliadla som jeden tvoj rozhovor v médiach. Tam si hovorila, že to, že budeš nosiť našu vlajku, si sa dozvedela až z Instagramu. Naozaj to tak bolo?
Áno (smiech). Pôvodne mala byť vlajkonosičkou Peťa Vlhová, ale tá mala nabitý program. Naša dedina bola od Pekingu asi hodinu a pol a nechcela zabiť toľko času. My sme sa z otváracieho ceremoniálu vrátili o pol jednej a ona asi nechcela toto celé podstúpiť keď vedela, že ráno má tréning. Takže sa toho vzdala a ja som o tom nevedela. Potom som si zapla instagram a prišlo mi upozornenie, že „poznáme slovenských vlajkonosičov“ a tam bola aj moja fotka. Bola som veľmi prekvapená a vôbec som to nečakala (smiech).
A vo finále? Aké si mala pocity, keď si mohla byť slovenskou vlajkonosičkou, spolu s hokejistom Marekom Hrivíkom?
Musím povedať, že keď som bola na otváracom ceremoniáli, asi nikdy som sa necítila viac hrdo, že som zo Slovenska. Bola to pocta a česť. Zo začiatku sme síce s Marekom nevedeli, ako to úplne urobíme, pretože nám to nikto nepovedal, ale odkukali sme to od ostatných, haha.
Na olympiáde si napokon obsadila 25. miesto a predstavila si sa aj v tímovej štafete. Ako si spokojná so svojim športovým výkonom?
Ja som spokojná a nemám si čo vyčítať. Moje tréningy tam neboli vôbec dobré. Nezišla som ani jednu jazdu bez chyby. Mala som veľké problémy a plakala som po každom jednom tréningu, že ako to bude vyzerať v telke, že všetci pôjdu normálne, len ja nie. No potom som si nejak vyčistila hlavu, že na tom nezáleží. Je to pretek ako každý iný a ako bude, tak bude.
Myslím, že napokon to vyšlo. Prvá jazda bola síce s chybou, ale nie tak veľkou, aké som robila na tréningoch. Ďalšie tri jazdy boli už úplne super. A napokon som zo seba dala maximum. Hneď po preteku som si povedala, že môžem odísť spokojná. A to, čo si myslia ľudia, mi môže byť jedno. Oni nesedia na tých sánkach a nevedia, aké to je.
Myslíš si, že pandémia nejak ovplyvnila tvoju prípravu na hry?
Ja si myslím, že áno, ale v pozitívnom zmysle. Tým, že nebolo kam ísť, tak som sa mohla stopercentne venovať príprave. Trochu som sa aj bála, ako to bude so školou. Pred štyrmi rokmi som ore olympiádu nenastúpila na vysokú školu, takže som nastúpila až rok neskôr. No tým, že bola znovu online výučba, mohla som byť na prednáške aj keď som bola preč.
Pamätáš si aj nejaký vtipný alebo pekný zážitok z olympijských hier?
Fuh, tých vtipných tam bolo určite veľa, ale neviem si teraz na nič konkrétne spomenúť. No čo bolo strašne milé bolo to, že všetci pracovníci aj dobrovoľníci hier si chceli meniť odznačiky. Každý dostáva olympijské odznaky zo svojej krajiny a potom si ich môžeme navzájom meniť a je to vzácnosť, pretože niektoré sú naozaj veľmi hodnotné po rokoch.
Mala si čas pozerať sa aj na nejaké iné športy?
Boli sme sa pozerať na Peťu. Dokonca sme tam boli aj v ten moment, keď vyhrala. Videli sme prvé aj druhé kolo. Nikto nečakal, že bude mať zlatú medailu. Verili sme, že nejakú bude mať, ale, že to z ôsmeho miesta otočí na prvé miesto, to sme nečakali. Kým zišli ostatné lyžiarky, všetci sme v cieli tŕpli, že ako to dopadne. A keď vyhrala, nastala tam obrovská eufória. Videli sme celý jej tím, ako sa všetci radujú a to bolo najviac.
Aké sú tvoje plány do budúcna?
Všetko je ešte vo hviezdach. Uvidíme ako to dopadne a kam ma vietor zaveje. V prvom rade chcem dokončiť školu. Veľmi ma baví výživa a stravovanie, takže možno pôjdem aj týmto smerom. A môj malý sen je mať nejaký vlastný podnik alebo kaviareň (smiech).
Samozrejme, že sa musím ešte opýtať, máš v Novejši nejaké obľúbené miesta, kde rada chodíš?
Veľmi rada chodím do čokoládovne a do AMCčka. To sú také dve moje srdcovky. Ale mám veľmi rada aj Košiarny briežok.
A na záver, doplň vetu: byť olympionikom je: ___
Hrdosť a pocta.
Katka, ďakujeme veľmi pekne za rozhovor a priblíženie Olympidáy. Prajeme ti ešte veľa šťastia vo všetkých smeroch, ktorými sa vydáš.
Sleduj Katku na INSTAGRAME: _katka.simonakova_
