Viktor má 25 rokov a od narodenia je na invalidnom vozíku. Miluje kultúru, umenie, históriu a vždy premýšľal skôr nad tým, kde všade sa (ne)dostane. Vo svojich 17 rokoch sa začal aktívne zapájať do verejného diania. Pôsobí v sociálno-zdravotnej komisii nášho mesta a kandidoval aj na poslanca mestského zastupiteľstva. Okrem toho sa venuje témam ako bariéry, vzťahy, životné prostredie či dôchodcovia. S Viktorom sme sa rozprávali o živote plnom bariér, rozbitých chodníkoch, zlomených srdciach a lepšom svete bez prekážok.
Ktoré bariéry si so sebou ľudia nesú?
Ľudia sa nepýtajú. A pritom pýtať sa je základ.
Označil by si Spišskú Novú Ves za bariérové alebo bezbariérové mesto?
Naše mesto by som označil za bariérové, ale predovšetkým po ľudskej stránke. Technické bariéry ako chodníky a obrubníky sa dajú odstrániť. No empatia, inklúzia a začleňovanie do spoločnosti, to je dlhodobý proces a naše mesto je aj napriek snahe konzervatívne.
A pokiaľ ide o prístupnosť?
Za posledné roky sa mesto posúva. Napríklad Levočskú ulicu, ktorá bola roky rozbitá, sa aspoň sčasti podarilo spraviť. Podobne je na tom Nábrežie Hornádu. Aj napriek tomu nie je Spišská Nová Ves veľmi bezbariérová. Čo sa týka budov, všade sú schody. Ide väčšinou o historické budovy a pamiatkari s tým majú problém.
Na ktorých dôležitých inštitúciách a budovách nám v meste chýba bezbariérový vstup?
Poviem taký príklad. Riešilo sa uzatvorenie pošty na sídlisku Západ. Táto pošta má bezbariérový prístup. Je tam nájazdová rampa a to znamená, že človek dokáže vytlačiť druhého na vozíku, alebo dôchodcovia si tam môžu pomôcť tým, že sa pridržia o zábradlie. Ak by sa táto pošta zavrela, ďalšia bezbariérová pošta sa nachádza až v Madarase, čo je cez pol mesta. Hlavná pošta bezbariérová nie je. Pokiaľ si chcem vybaviť nejaký účet alebo vyzdvihnúť dôchodok, tak tam sa ani nedostanem. Ďalšie podobné inštitúcie s bariérovým vstupom sú Všeobecná zdravotná poisťovňa, klientské centrum, verejné toalety alebo polícia.
V jednom zo svojich príspevkov na sociálnych sieťach si spomínal, že bariéry nie sú len chodníky a schody. Napríklad, ani obchody s regálmi a ich usporiadaním veľmi nemyslia na hendikepovaných ľudí. Aké sú ďalšie veci, ktoré bežný človek nevníma ako bariérové?
Aj také toalety. Ja som spoločenský človek a nechcem trhať partiu. Rád si s niekým sadnem na pivo alebo kávu a podebatím. Mnoho prevádzok však má úzke dvere na toalety a vozík je širší a tak sa tam nevojde. Ďalším problém je to, že väčšinou do tých toaliet vedie schod. Tretí problém je naša slovenská špecialita. Poviem to tak humorne, ale pani upratovačky si z bezbariérových toaliet urobili sklad svojich čistiacich pomôcok.
Alebo, uvediem aj iný príklad. Po základnej škole som sa hlásil na päť stredných škôl. Na štyri ma neprijali, pretože to boli historické budovy a pamiatkári tam nedovolili urobiť nájazdovú rampu. Musel som si teda zvoliť to, čo zostalo. Takže, aj školstvo je ovplyvnené týmto prístupom. Podobne je to aj v téme zamestnania. Človek sníva o tom, že sa uplatní, prídu lákavé ponuky, ale po príchode na adresu zistí, že sú tam schody. A je po príležitosti.
Téma zamestnania je niečo, o čom by sa dalo dlho diskutovať. Vidíš nejaké pracovné príležitosti v našom meste? Majú hendikepovaní vôbec šancu?
Ozývajú sa mi ľudia z viacerých strán: „Viktor, nájdi nám robotu“. Ale, ako im môžem nájsť robotu, keď 99 % prevádzok je bariérových? Keď si aj odmyslíme vstup, budovy nemajú napríklad bezbariérové toalety a nastáva problém. Nájsť prácu v našom meste pre osoby s inakosťou je poriadne zložité.
Je podľa teba „vozíček“ jediným problémom v bariérovom svete?
Pomáham nie len vozíčkarom, ale aj ľuďom s rôznymi hendikepmi ako cukrovka, kardiovaskulárne problémy, bezdomovci. Bariéry sú téma, ktorú treba riešiť komplexne.
Si zakladateľom občianskeho združenia „Spišská bez bariér“. Ktoré bariéry ideš strhávať?
Cieľom tohto združenia je odstrániť technické bariéry ako obrubníky, zlé chodníky, schody a podobne. No zároveň chcem odstrániť aj tie medziľudské bariéry. Vo svojom občianskom združení sa chcem venovať viacerým skupinám. Chcem otvárať kontroverzné témy a pomáhať ľuďom, na ktorých sa ostatní pozerajú cez prsty. Nerobím to pre seba, ale pre všetkých, ktorí majú podobné problémy. Ľudia sa boja ozvať, ale ja som sa ozval.
Za bariéru však považujem aj klimatickú zmenu. Napríklad pre starších ľudí s respiračnými a kardiovaskulárnymi chorobami. V teple sa nám ťažko dýcha a existuje. A naše mesto má nedostatok stromov.
Som rada, že si spomenul aj zelené témy. Musím povedať, že prvýkrát sme sa osobne stretli na akcii, kde sme zbierali odpadky z priestorov okolo mesta. Urobilo to na mňa dojem, že si tam prišiel a chcel pomôcť.
Áno, na túto akciu si spomínam, bol som jej účastníkom. Zelené témy v Spišskej riešim už dlhodobo. Kladieme dôraz na separáciu, no v konečnom dôsledku príde jedno auto a všetko sa dá dokopy. Je potrebné edukovať občanov aj o týchto veciach.
Ako asi bude vyzerať činnosť tvojho občianskeho združenia?
Zažil som šikanu. Na základnej, strednej aj vysokej škole. Chcel by som v rámci združenia chodiť po školách, (áno mám rád čierny humor 🙂 ), a hovoriť študentom môj príbeh, ako to beriem a ako by som chcel, aby sa správali k hendikepovaným ľuďom. Ako vytvoriť takým ľuďom rodinné prostredie, ako ich prijať medzi seba, začleniť a skvalitniť život každého človeka s inakosťou. Plánujem spolupracovať s krajom a mojim cieľom do budúcnosti je otvoriť si komunitné centrum, kde by sme sa mohli všetci združovať.
Myslíš si, že ľuďom vo všeobecnosti chýba znalosť, ako komunikovať s hendikepovanými?
Snažia sa. Ale niekedy treba veľmi vážiť slová. Aj dobre mienená veta môže vypáliť úplne inak. Človek často povie „na to, že si na vozíku, dobre vyzeráš“, a pritom aj človek na vozíku môže byť aktívny, alebo cvičiť. A takéto vety sa ho môžu dotknúť.
Ak by sa niekto chcel pridať do občianskeho združenia a pomôcť s tvojím posolstvom, je tam nejaká možnosť?
Dúfam, že aj tento rozhovor dopomôže k tomu, aby ľudia vstúpili do združenia. Členské je bezplatné. Prijímam rôzne názory, pretože čím viac hláv, tým viac rozumu. Verím tomu, že vďaka spolupráci by sme vedeli naše mesto zlepšiť.
Otvorím ešte Pandorinu skrinku. Téma, ktorej sa taktiež venuješ sú vzťahy a láska. V jednom zo svojich príspevkoch píšeš „v prvom rade som človek so srdcom, a až potom som hendikepovaný“.
Aj človek s hendikepom a inakosťou potrebuje cítiť, že je prijatý vo všetkých ohľadoch, aj v láske. Poviem to z pohľadu muža. Veľa žien má mylné predstavy o tom, že som impotentný, nedokážem mať deti, nedokážem dať pusu, nedokážem objať. A pri tom to tak vôbec nie je. Podstatou života a žitia je milovať.
Mať pri sebe blízku osobu dokáže zvýšiť sebavedomie a ty zrazu nemyslíš na ťažkosti. Akýkoľvek človek s hendikepom sa chce cítiť prijatý. A pokiaľ k nám budú ľudia ústretoví, aj v sexuálnych otázkach, keďže tam je veľa predsudkov, a nebudú sa báť o tom hovoriť, nebudú sa báť zobrať nás vonku, aj keď sme na vozíku, aj ostatní to budú považovať za normálne.
Viktor, ukončme tento rozhovor nejak pozitívne. Ktoré miesta v Novejši máš rád?
Najradšej mám futbalový štadión. Futbal je pre mňa niečo, čo ma nabíja energiou. Nemyslím pri ňom na hendikep, predsudky a útrapy. Mám však rád aj kultúru a prírodu.
Viktor, veľmi pekne ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a veríme v lepšie mesto bez bariér s tebou. Ak chceš Viktora sledovať môžeš to urobiť tu na IG a tu na FB. Taktiež klikaj na OZ „Spišská bez bariér“.
