Dedinský život zobrazený vo svojej nahote. Aj tak by sa dala v skratke opísať stále pomerne čerstvá debutová zbierka poviedok od Martina Hlavatého, ktorá nesie názov Nadrobené. Každou poviedkou autor odkrajuje pomyselné kolieska ľudských osudov, ktoré namáča do horúceho mlieka. „Topia sa a menia, niekedy chutia príliš sladko a inokedy sa miešajú so slzami,“ hovorí autor.
Poviedky sú krátke, majú spád a vy neviete skrátka prestať čítať. Zastavíte sa až na poslednej strane a v hlave si už spájate súvislosti s reálnym životom. Autor v knihe totižto zobrazuje život na dedine vo svojej podstate. Neprikrášľuje ani si nekladie servítku pred ústa. V príbehoch sa potýka s reálnymi problémami slovenskej dediny, ako je alkoholizmus, prostitúcia, ale aj prežívaním mladíckych lások a sklamaním z nich. Nechýbajú ani majetkové rozpory a problémy s nelegálnymi stavbami „papalášov“.
| „Je príjemne. Slnko zakukuje pomedzi listy a pozoruje okolie fontány. Sme dvaja. Fontána opäť nejde. Ako toto leto asi pôjde? Pôjdem za starostom. Hmmm… len či ma príjme? Stavia dom, na také veci nemá čas. Opýtam sa Zdena. Je mu rodina. Vedúceho prevádzky u nás mu vybavil on a Zdeno sa tým netají. Vravel mi aj ako prišiel k tomu pozemku, ale však prečo by aj nie, keď všetci pred ním áno. Ktovie ako to je naozaj? Na všetko zlé existuje slušné vysvetlenie. Možno patril mestu a možno je to močiar. Prišli z pozemkového obhliadnuť a skonštatovali, že naozaj. Močiar. No čo, sedieť na jeho stoličke, tiež by som to využil. Nie je však najhorší. Aj kulturák je dokončený. Dvaja pred ním to „nestihli“. Futbal konečne ako tak funguje, dresy nové, trávnik zelený bez plešín. Cigáni majú bytovky a každý mesiac sa hrá divadlo. Som zvedavý na tú vilu čo rastie v tom močiari. Zdeno sa preriekol.“ |
V troch častiach zbierky Nadrobené – V rukách, Z ulice a Jazvy zachytáva život ako nižšej sociálnej vrstvy, tak aj oligarchov a pomyselne zotiera na prvý pohľad zjavné rozdiely medzi nimi. Pomocou jazykových obrazov a silne prítomnej lyrickosti sa v momente prenesiete aspoň v mysli do slnkom zaliateho parku, na lúku či kopec nad dedinou, na ktorom sa týči kríž. Autor vás vtiahne do deja tak dobre, že sa s mnohými situáciami a postavami dokážete veľmi rýchlo stotožniť. V jednotlivých poviedkach silno cítiť osobnú skúsenosť Martina Hlavatého so životom na dedine, čo sa prejavuje v naturistickom nahliadaní do skrytých zákutí vidieckeho života. Kniha je písaná ľahkým a zrozumiteľným jazykom, a preto je výborným spoločníkom na trávenie voľných chvíľ.
O inšpirácii, osude postáv, ale aj o živote na dedine nám viac prezradil autor knihy, Martin Hlavatý, rodák zo Starej Ľubovne žijúci dlhé roky na Spiši.
Nadrobené. Jedlo, ktoré sa dá buď milovať alebo nenávidieť. Ty patríš do prvej skupiny?
Jednoznačne patrím do prvej skupiny a za mojich detských čias som si na tejto lahôdke pochutnával takmer každý deň.
Názov sa teda odvíja od tvojej lásky k tomuto jedlu alebo je len symbolický?
Odvíja sa to od názvu jednej z poviedok, ktorá je v knižke a je to aj výstižná metafora, ktorá sa mi hodila a trefne zapasovala ako názov pre celú zbierku, keďže sa v nej nachádza próza z pomerne dlhého obdobia mojej tvorby. Každá poviedka je jedno koliesko pomyselného rožka, ktorý sa drobí do mlieka.
V jednotlivých poviedkach teda “drobíš” osudy rôznych postáv. Pri písaní si nedávaš servítku pred ústa a niekedy to znie až príliš reálne. Inšpiroval si sa pri písaní tým, čo prežívaš a pozoruješ v živote na dedine?
Pri písaní sa vždy inšpirujem tým, čo prežívam a tým čo pozorujem okolo seba a nie je to len život na dedine, aj keď v mojej debutovej zbierke dominuje hlavne dedinské prostredie. V každej poviedke sa objavujú postavy a situácie, ktoré nejakým spôsobom pretli moju životnú cestu a zanechali vo mne stopy, sú to emócie, ktoré ovplyvnili alebo poznačili ďalšie (k)roky.
Narodil si sa v Starej Ľubovni, ale dlhé roky žiješ na Spiši, v Danišovciach. Čo ti na dedinskom živote najviac prekáža?
Na dedinskom živote mi prekáža to isté ako kdekoľvek inde, že niektorí posudzujú človeka podľa toho ako vyzerá a podľa toho, čo o ňom počuli z tretích-štvrtých úst alebo čo si domýšľajú na základe ich mylných pocitov. Ak ich s tým konfrontuješ, nie sú schopní argumentovať ani viesť konverzáciu, aby ťa naozaj a lepšie spoznali. To však neznamená, že všetci sú rovnakí, každopádne na dedine to vnímam intenzívnejšie a je to citeľnejšie.
A naopak, čo máš na ňom najradšej?
Osudy a príbehy ľudí, prostredie, blízkosť prírody, nekonečnú inšpiráciu na tvorbu, staré krčmy a potraviny a život, ktorý funguje podľa vlastných pravidiel. Niekedy mám pocit akoby to bola iná planéta a to ma na tom fascinuje.
Dedinským životom sa pri tvorbe inšpiroval už Tajovský, Kukučín a mnohí ďalší. Zmenila sa slovenská dedina odvtedy?
Z môjho pohľadu ako autora prisťahovaného a žijúceho na dedine sa zmenili len scény, kostýmy, rekvizity a rok v kalendári (smiech). Samozrejme za tých 150 rokov sa zmenil celý svet, nielen dedina, každopádne tie stereotypy, všedný život, sociálne pomery, niektoré zvyky a obyčaje tu stále pretrvávajú. Určite žijú v každej dedine postavy, ktoré by sa našli v Kukučínovej Rysavej Jalovici či Dies Irae alebo v Tajovského Ženskom zákone, či Apoliene.
Kniha je debutovou zbierkou tvojej dlhoročnej tvorby poviedok. Čo bolo impulzom, pre ktorý si sa rozhodol knihu vydať?
Píšem od roku 1999. Túžba vydať knihu tu bola od začiatku mojej tvorby. No časom a aj vďaka Spišskému literárnemu klubu som pochopil ako to funguje a že cesta je dlhá, niekedy veľmi náročná, no netreba sa vzdávať. Potreboval som uzavrieť jedno desaťročné autorské obdobie a poslať moje literárne omrvinky do sveta. Proces trval takmer päť rokov od uzavretia výberu finálnych poviedok do zbierky. Po rôznych experimentoch s textom, nervóznych neskorých večeroch, že to nemá zmysel, či zvažovaní kde, ako a s kým to vydám, sa mi podarilo získať štipendium na dokončenie rukopisu od Fondu na podporu umenia. Pracoval som so skvelým tímom z vydavateľstva FAMA art (Tomáš Repčiak, Ján Petrík, Martin Horbal, Viera Novákova), za originálne ilustrácie obálky a v knihe vďačím talentovanej Nikole Kolačkovskej. Keď som si bol knihu prevziať v tlačiarni, bolo to niečo výnimočné a knižka Nadrobené je pre mňa jeden zo splnených celoživotných snov.
V knihe viackrát spomínaš miesta, na ktoré sa postavy pravidelne vracajú. Máš aj ty také miesto na Spiši, na ktoré sa rád vraciaš, kde chodíš premýšľať?
Rád sa vraciam na miesta, kde som prežil detstvo, čiže do Ferčekoviec a okolitej prírody. No a keďže som vášnivý turista-tulák, tak chodím pravidelne šliapať a premýšľať do prírody. Sú to najmä moje obľúbené Volovské vrchy, okolie dediny Danišovce, no pár obľúbených miest mám aj v Levočských vrchoch či v Slovenskom raji. Spomeniem zopár srdcoviek: Zbojnícka dolina, Kloptáň, Bukovec, Galmus, Červené skaly, Holý kameň, Gačovská skala, Muráň, Borovniak, Marčulina, Václavák …
Tak čo, ožijú tieto autentické príbehy aj vo vašich mysliach?
Martin Hlavatý píše od roku 1999. Začínal krátkymi pokusmi o poviedky a básne, neskôr písal aj piesňové texty pre hudobné skupiny a divadelné hry pre svoje ochotnícke divadlo. Už v roku2002 dostal možnosť zúčastniť sa stretnutia mladých autorov v Spišskej Novej Vsi a stal sa členom Spišského literárneho klubu, ktorý patrí medzi najaktívnejšie, najstaršie fungujúce literárne kluby na Slovensku. Debutová zbierka poviedok s názvom Nadrobené vyšla vo vydavateľstve FAMA art v Spišskej Novej Vsi.
Martina môžeš sledovať TU.
