Saška je „tak trochu iná riaditeľka“. Zariadenia v ktorých pracuje, ale aj ona samotná búrajú mýty o tom, že Spišská Katolícka Charita je iba niečo smutné, vážne a pobožné. Čoraz viac sa ukazujú svetu a dokazujú, že aj s chorými detičkami sa dá žiť život plný zážitkov alebo, že aj týrané ženy sa dokážu oslobodiť a začať žiť v lepších podmienkach. Prečítajte si rozhovor o pomoci iným, o láskavosti, ktorá sa zo sveta ešte nevytratila a o tom, že byť dobrým človekom vôbec nie je tak náročné.
Ahoj Saši, mohla by si sa nám na začiatku trochu predstaviť a povedať niečo o sebe? Keby sa niekto spýtal, kto je Alexandra Hovancová, čo by si mu povedala?
Keďže moja práca prerástla aj do môjho súkromného života, tak by som povedala, že Alexandra je riaditeľka rôznych domov sociálnych služieb a jedného centra pre deti a rodiny. Takže som, jedným slovom, riaditeľka, tak trochu iná riaditeľka.
Vieš nám to viac priblížiť? Riaditeľka čoho?
Som riaditeľkou troch domov – patrí sem Centrum pre deti a rodiny, Centrum pre deti s ošetrovateľskou starostlivosťou, a potom Zariadenie núdzového bývania pre týrané matky s deťmi.
Dá sa povedať, že máme aj také „medzi-zariadenie“ – tým je kuchyňa tohto domu, pretože nie len, že varíme pre naše detičky, ktoré majú svoje špecifiká a diéty, ale snažíme sa pomáhať aj tak, že varíme pre špeciálnu základnú školu, denný stacionár, a bezdomovcom či dôchodcom.
Ako si sa vlastne dostala k charite a k pomáhaniu iným?
Na charitu som sa dostala prakticky hneď po vysokej škole. Bolo to asi obrovským prekvapením pre každého, keďže som štrnásť rokov profesionálne hrala volejbal. Popri tom som robila basketbalovú redaktorku a nikdy som sa neprezentovala podobnými aktivitami typu „idem pomáhať druhým ľuďom“.
Mala som predstavu, že budem mať skôr civilné povolanie, toto bude len ako moje hobby. No nech to znie akokoľvek, môj život naozaj naplnila až pomoc ľuďom.
Čo bolo hlavným spúšťačom?
V prvom rade mám rodičov, ktorí ma vychovávali tak, že pomoc iným je pre mňa prirodzené. No tým definitívnym momentom, ktorý rozhodol, bola smrť blízkeho priateľa, ktorý ako dvadsaťjeden ročný zomrel na rakovinu. A vtedy som sa rozhodla, že chcem ľuďom pomáhať a dať im šancu žiť nejaký dôstojnejší život.
Povieš nám niečo viac o tvojích aktivitách?
Už ako deväťnásť ročná som napísala projekt pre zariadenie núdzového bývania pre týrané matky s deťmi a to bola zároveň prvá vec, ktorú som urobila pre toto zariadenie. Vtedy som však ešte netušila, že raz sa stanem aj jeho riaditeľkou.
Od dvadsiatich rokov som sa venovala deťom s ťažkým zdravotným postihnutím, až deťom v terminálnych štádiách života. Popri tom som sa venovala bezdomovcom, ako napríklad rozdávaniu polievok a podobne. Keď som mala dvadsaťjeden, dostala som status aktívneho dobrovoľníka tu v Spišskej katolíckej charite.
No a teraz som riaditeľkou troch sociálnych zariadení a je to obrovský záväzok, pretože som dostala moc meniť ľuďom život. Kľudne môžem povedať, že teraz robím svoju vysnívanú prácu.
Vysvetlíš nám, ako vlastne vaše zariadenie pomáha detičkám a čo robíte?
V našom zariadení je momentálne šestnásť detičiek, čo je zároveň aj plná kapacita. Ide o detičky, ktoré síce majú rodičov, no nedokážu sa o nich postarať. Deti sú ťažko zdravotne postihnuté, častokrát ide dokonca o deti v terminálnych štádiách života. A hoc už neexistuje pomoc na zmenu ich života, dokážeme im život skvalitniť. A či už im skvalitníme dni, mesiace, alebo roky, určite to stojí za to. Sú to detičky, ktoré sú iné, no nie horšie.
Naozaj, denno-denne vidím mnoho zla. No zároveň vidím aj veľa dobra. Veľa dobra v tých deťoch, alebo v tom, ako im dokážeme zmeniť život.
Ako vyzerá taký bežný deň u vás?
Hlavnou náplňou dňa je chodenie po lekároch, keďže všetci špecializovaní lekári sú mimo nášho mesta. Musíme chodiť do Popradu, do Levoče, Prešova či Košíc. Máme zároveň aj tri školopovinné deti, ktoré sa v rámci svojich možností a schopností vzdelávajú. A samozrejme, špecializovaní zamestnanci s nimi pracujú aj individuálne.
Ale to nie je všetko, však?
Presne, ja sa neuspokojím s takýmto štandardnými vecami. Chcem presiahnúť ten tieň toho, čo musíme spraviť. Chcem im dať viac.
Vôbec neklamem, ak poviem, že tieto deti majú pravidelne návštevy rôznych kultúrnych podujatí. Dokonca do nášho zariadenia už prišlo mnoho skvelých ľudí ako Celeste Buckingham, Adela a Viktor Vinczeovci, cez koronu nám dokonca prišiel zahrať, aj napriek tomu, že sme nevyhrali súťaž, svetový virtuóz Filip Jančík.
Podporujú nás hokejisti aj basketbalisti mesta Spišská Nová Ves na ktorých zápasy pravidelne chodíme, a ktorí nás dokonca vyniesli aj na Tomášovský výhľad. S deťmi chodíme na výlety, do ZOO, či do cukrárne.
Jednoducho sa odmietam zmieriť s tým, že toto má byť iba čakáreň na smrť. Chcem, aby si deti z tohto sveta odniesli čo najviac zážitkov. Svoje peklo si už prežili a malo by ich čakať iba niečo pekné.
Je niečo, čo si sa za tie roky práce s ťažko chorými deťmi naučila?
Ja verím tomu, že tie deti sa narodili preto, aby sme ich spoznali, ale hlavne pre to, aby nás všetkých naučili, ako sa má skutočne žiť. Až pri týchto deťoch človek vidí, čo je reálne v živote podstatné. Ja, aj všetci zamestnanci máme hodnoty nastavené úplne inde. Keď je zdravie, dá sa spraviť všetko na svete. A tieto deti ho nemajú, no aj napriek tomu žijú šťastný život. Nie každý z nás má ideálny život, ale keď vidím, ako im stačí teplo, voda a prejav náklonnosti a tvrdia, že sú tí najbohatší na svete, tak to je niečo, čo zmení váš charakter.
Celá situácia okolo korony skomplikovala život mnohým. Ovplyvnilo to nejako aj vás?
Boli to asi najťažšie štyri mesiace môjho života. Štát po nás chcel veci, ktoré sa štátnym zariadeniam automaticky dodali, no my sme ich nemali. Preto aj napríklad deň predtým, než začali byť povinné rúška, naša bývalá zamestnankyňa do rána šila rúška. Ja som chodila prosiť o dezinfekciu. Mnoho doktorov neordinovalo, takže napríklad aj obyčajná banalita trhania zubu a návšteva zubára sa zmenila na celkom vážny problém.
Ďalším ťažkým momentom bol moment, keď otestovali celý dom a jeden test vyšiel nejasne. Naše zariadenie bolo preto zatvorené tri dni v karanténe. No naopak musím povedať, že to boli úžasné dni, dokonca deti boli najšťastnejšie, aké si ich pamätám. Celý čas sme boli spolu a náš kolektív sa ešte viac utužil.
Ďalším zariadením, ktorého si riaditeľkou, je Zariadenie núdzového bývania pre matky s deťmi. Ako sa tam žena dokáže dostať a ako pomáha toto zariadenie?
Aby sa žena dostala do tohto zariadenia, musí si prejsť hororom. Stále tvrdím, že ak by sme zmiešali všetky kriminálky sveta od NCIS až po Kosti, tak by sa to rovnalo tomu, čo tá žena prežila. Facky, bitky, otravy, vybité zuby, zlomený nos, sexuálne zneužívania detí, dokopanie do potratu, hlava daná do pece, pálenie cigariet, to všetko sú normálne veci.
Buď nás kontaktuje priamo polícia a dovezú ju, väčšinou po ublížení alebo akútnej situácii. Alebo nás kontaktuje samotná žena, alebo teda osloví úrad práce v mieste bydliska, že chce a potrebuje pomoc. Mala by to byť matka s maximálne troma deťmi, tak je to všetko nastavené. Žena je v zariadení maximálne tri roky. Následne jej pomáhame s nájdením práce a bývania a opätovne sa ju snažíme zaradiť do života. Pomáhame deti umiestňovať do škôl, pomáhame s lekármi aj s jedlom.
Ako dopadnú osudy týchto žien? Podarí sa im začať žiť nový a lepší život?
Teraz mi napadol jeden celkom happy-endový príbeh. Prišla sem žena, ťažko týraná matka so siedmymi deťmi, úplne bez peňazí. Ja som od začiatku vedela, že ju nemôžeme prijať, ale chcela som jej dať šancu. Keď sem prišla, mala zlomený nos, mala odbité všetky zuby v ústach. Bola špinavá, zničená, zrútená a vedela len jedno, chce odísť od muža a nechce prísť o deti.
Nakoniec som však do toho išla, aj keď som sa úprimne bála, čo sa stane, ak bude po tých trovh rokoch musieť odísť. Našli sme jej však ubytovanie a teraz je mojou zamestnankyňou. Takže mňa naozaj už nikto nepresvedčí, že sa niečo nedá.
Ak by sa niekto chcel tiež stať dobrovoľníkom a začať pomáhať, aký je postup?
Dobrovoľníctvo je niečo, čo dokáže človeka veľmi obohatiť. Momentálne je kvôli covidu všetko zakázané. No inak, to znamená iba oboznámenie sa so zariadením, podpísaním zmluvy dobrovoľníctva, ktorej sa však vôbec netreba báť, a dohodnutie sa na forme, akou sa dobrovoľníctvo bude vykonávať. Môže to byť hranie sa s deťmi, prechádzka s nimi, učenie sa s nimi alebo pomáhanie na akciách ako napríklad Mikuláš a podobne.
Ľudia majú pocit, že sú dobrými ľuďmi len vtedy, keď pošlú tisíc eur. Ale to vôbec nie je pravda. Nebudem klamať, naozaj najviac podstatné sú peniaze, ale keď každý pridá trošku, aj to najmenej čo zo seba môže dať, budú sa diať zázračné veci. Stoja za to všetky prejavy ľudskosti a dobra. Máme jednu babičku, ktorá každý rok donesie mak. Nič iné, žiadne peniaze, iba obyčajný mak. Ale je to super, pretože si môžeme urobiť makový koláč.
V čom ťa táto práca a pomoc iným najviac ovplyvnili, či dokonca zmenili?
Človek pri tejto práci veľmi zoskromnie. Keď som videla mamičku v núdzovom bývaní, ako mali posledné dva dni v mesiaci už iba chleba na obed a povedala som jej, že prečo za mnou neprišla, že určite by sme na tie dva dni niečo vymysleli, no ona iba pozrela na mňa a povedala, že či mať chlieb je málo. A ja som si potom uvedomila, že nie, že to nie je málo.
Niet krajšieho pocitu, ako keď tieto týrané deti, ktoré sa celý život báli a utekali, teraz idú z nejakého kultúrneho podujatia a povedia mi, že idú „domov“. Neexistuje naozaj nič viac, ako dať im pocit domova.
No a na záver, keďže sme lokálna stránka, aké sú tvoje obľúbené miesta v Novejši?
Ja naozaj nemám veľmi veľa voľného času a môj život sa odohráva hlavne tu, no je tu niečo, čo si nikdy neodpustím a odohráva sa to na dennej báze a to je káva z AMCčka. Som ich obrovským fanúšikom, chodíme tam aj s našími deťmi, chodím tam aj s priateľmi, aj s rodinou. Tá kaviareň má pre mňa obrovskú dušu a nikdy neriešim „kam ideme na kávu“, jednoducho „ideme na kávu“.
Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor a prajeme ešte veľa sily.
Sleduj Sašku a jej prácu na instagrame: @alexandrahovancova @detmojhosrdca