Ľudmila pôsobí ako marketingová manažérka v organizácii Dobrý anjel, kde sa každý deň snažia zlepšiť životy mnohým ľuďom. Okrem toho je nositeľkou Novinárskej ceny za svoje blogy, ktoré napísala pre Denník N, nositeľkou ocenenia Slovenka roka a venuje sa aj ďalším aktivitám, ako napríklad kampani „My sme les“.
Dobrý deň, môžete sa na začiatok predstaviť a povedať nám niečo o sebe?
Žila som v Košiciach, potom v Nemecku a stále ma to ťahalo domov na Spiš a tak som sa pred desiatimi rokmi vrátila do Spišskej Novej Vsi. Každý deň sa teším z tohto rozhodnutia. Mám muža, dve deti a prácu, ktorú mám veľmi rada. Popri tom píšem do novín, účinkujem v diskusnej relácii v RTVS a robím rôzne marketingové kampane. Milujem hory a Spiš.
Ľudia vás pravdepodobne najviac poznajú z Dobrého Anjela. Čo je náplňou vašej práce?
Dobrý anjel je najväčšia charitatívna organizácia na Slovensku, ktorá pomáha každý mesiac trom tisícom rodín. Sme však malý kolektív, keďže v mnohom nám pomáha 1600 lekárov, ktorí rodiny odporúčajú. Ja mám na starosti kampane, marketing, média, stratégiu, vzťah s firemnými partnermi. A k tomu riešim nefinančnú pomoc pre rodiny, teda pobyty, tábory, právnu pomoc atď.
Mnoho ľudí vie, že existuje „Dobrý Anjel“, no nevedia presne ako to celé vlastne funguje. Vedeli by ste nám to viac vysvetliť? Ako Dobrý Anjel pomáha ostatným?
Dobrý anjel je veľmi efektívny systém pomoci, ktorý spája desaťtisíce pravidelných darcov na jednej strane a tisíce rodín chorých na strane druhej. Pomáhame rodinám s deťmi (aj študent VŠ), kde má niekto rakovinu, alebo má dieťa inú závažnú diagnózu, ako napríklad svalová dystrofia, cystická fibróza či downov syndróm. Rodiny dostávajú príspevok každý mesiac počas dlhšej doby. Každý darca presne vie, komu celý jeho príspevok pomohol. Nič si z príspevkov neberieme, chod organizácie je hradený z iných zdrojov.
Aké sú najčastejšie výdavky rodín, ktoré Dobrý Anjel podporuje? Na čo väčšinou využívajú tieto peniaze?
Každá rodina zápasí s ťažkou diagnózou. To znamená, že jeden rodič zväčša nepracuje, príjem klesá, ale tie výdavky stúpajú. Pravidelne cesty za lekármi a do nemocníc aj po celom Slovensku stoja nemalé peniaze. Keď je dieťa zo Spišskej napríklad v nemocnici v Bratislave a rodina sa chce na chvíľu vidieť a choroba trvá aj roky, z čoho to majú zaplatiť? Doplnková liečba, vitamíny, maste, to všetko sú drahé veci. Rehabilitácie, liečenia, pomôcky taktiež. A ani nehovorím koľko manželstiev sa v takom náročnom období rozpadne.
Môže sa hocikto stať „dobrým anjelom“? Ako?
Dobrým anjelom sa môže stať naozaj každý. Stačí prispievať malou sumou, možno tri eurá, päť eur mesačne. More je z kvapiek a z málo sa dá urobiť veľa, ak je nás veľa. Takto sa pomôže tisícom rodín a človek nikdy nevie, kedy by tu pomoc potreboval aj on. Anjelom sa človek stane na pár klikov na našom webe a získa aj svoje prihlasovacie údaje, aby videl, komu presne sme jeho príspevok poslali. Vidí príbeh aj kontaktné údaje.
Dá sa pomôcť aj inak, než finančne? Ak áno, robia to ľudia často?
Aby sme dokázali pomáhať efektívne, musíme sa sústrediť na to, čo je jadrom našej činnosti – finančná pomoc. Avšak stále viac firiem, či ľudí ponúka aj inú pomoc. A tak v priebehu roka pošleme desiatky rodín na rekreačné pobyty, od Nay Elektrodom dostaneme ročne stovku elektrospotrebičov a aj od iných firiem iné dary. Na darované šatstvo a iné veci však kapacity nemáme, na to sú lepšie lokálne menšie organizácie. Najviac ma teší vianočný pobyt pre rodiny na Popradskom plese, 5 dní, strava, zábava, štedrá večera, darčeky, super to majú mnohí vďaka chatárovi. Viete koľko rodín nikdy nebolo na žiadnej dovolenke? A jediná cesta do sveta bola do hlavného mesta do nemocnice?
Počas vášho pôsobenia v tejto organizácii ste sa už určite stretli s mnohými životnými príbehmi. Je nejaký, ktorý vás najviac chytil za srdce?
Najčastejšie navštevujem rodiny, ktoré to majú najťažšie. Teraz sme napríklad prijali do Anjela rodinu z Oravy, kde je mamka onkologickou pacientkou, synovi práve diagnostikovali leukémiu a ocko im umrel minulého roka. Šialené. Ale pravdou je, že ak niekto býva blízko, kde žijem, sme vo väčšom kontakte. Najhoršie je, keď umrie mladý človek. Timi zo Smižian bola príliš dobrá a príliš mladá. Mala pätnásť rokov a naučila ma viac, než všetci učitelia na škole. Nikdy na ňu nezabudnem.
Stretávate sa s mnohými deťmi, ktoré trpia jednou z najzákernejších chorôb, rakovinou. Ako sa s tým vysporadúvajú? Alebo ako ju vnímajú?
Je to rôzne, neraz sú na tom horšie ich rodičia. Potajme si poplačú, aby vládali byť deťom potom oporou. A potom si pripustia, že práve tie deti sú väčšou oporou im. Hoci som spomenula Timku, je aj mnoho detí, ktoré sa vyliečia. Vlastne väčšina, na to netreba zabúdať. A tak optimisticky sa na to snažia mladí ľudia dívať. Dospejú skôr. Na začiatku žialia pre stratu vlasov a na konci, po návrate z nemocnice, už riešia úplne iné veci – vedia, čo je skutočne dôležité. Menšie deti, u nich je to rôzne. Najradšej mám na detských onkopacientoch akýsi čierny humor, napríklad, keď povedia, že aspoň ušetria na šampóne.
Aké životné lekcie ste sa naučili počas práce v Dobrom Anjelovi?
Rodina je najdôležitejšia a život je príliš krátky na negatívne emócie. Koľkokrát som už počula dospelých hovoriť: „keby som vedel, že umriem, inak by som žil.“ Málo sa venovali sebe, rodine, priateľom, len sa stresovali, frflali a zrazu je koniec…. Lenže, kto nevie, že umrie? A čo ak to bude zajtra?
Mali by sme každý deň žiť, ako ten posledný: pekne, v láske a robiť to , čo nás baví. Druhou vecou je práve to zanedbávanie rodiny, rodičia sú do noci v práci, strčia deťom do ruky tablet, nesadnú si spolu ku večeri, nepokecajú. Mladí zase okašlú starých rodičov a im nemá kto ani podať pohár vody. Rodina je dôležitá aj pre iné, každá ťažká vec sa lepšie zvláda, ak rodina drží pokope.
Až práca v takomto prostredí zrejme prinúti človeka prehodnotiť svoje priority. Zmenil sa vám nejak uhol pohľadu na život?
Práve ten vzťah ku rodine a k momentu, ktorý žijem, to je teraz u mňa úplne iné. Mám rada život, robím, čo má baví a nesnívam, ale žijem. Aj keď nájsť časový kompromis je v mojej práci trochu zložitejšie, lebo pomáhame iným a teda mali by sme to robiť predsa 24/7 a nie ísť domov k vlastným deťom, či? Ale to mám za tie roky tiež vyriešené. Po prvé, nikto nedokáže dlhodobo podávať dobrý výkon bez rovnováhy v živote a bez oddychu. A po druhé, najlepšie, čo pre spoločnosť môžem urobiť je v prvom rade dobre a v láske sa starať o rodinu a psychicky sa nezrútiť. Hrám o rovnováhu každý deň.
Okrem Dobrého Anjela vás ľudia môžu poznať aj z kampane „My sme les“, ktorú ste spolu iniciovali. Aký je jej hlavný cieľ?
My sme les vznikol z takých priateľských debát medzi režisérom Jonášom Karáskom, ochranárom Erikom Balážom, mnou a ešte pár ľuďmi. Všetci sme priateľmi a všetci sme milovníci hôr a trávime väčšinu času v našich národných parkoch, kde sa uhýbame strojom počas ťažby a brodíme cez rozryté turistické chodníky. Cieľom kampane „My sme les“ bolo upozorniť na túto situáciu a cieľom iniciatívy je dosiahnuť zmeny a bezzásahovosť na väčšom území Slovenska ako je to teraz.
Výrub a celkové miznutie lesov je určite celosvetový problém. Ako sme na tom my na Slovensku? Ničíme si svoju prírodu?
Áno, je to celosvetový problém. Rovnako ako mnoho iných problémov, kde sa uprednostní krátkodobý zisk, neraz len pre pár vyvolených, pred zdravím, pokorou a dlhodobo udržatelným rozvojom. Hospodárenie v našich národných parkoch je zlé, ak chce krajina prežiť bez povodní, so zdravým ovzduším a silnými lesmi pre budúcnosť, musí nechať istú časť bez zásahu.
Najhoršie je, ako zaobchádzame s pralesmi, teda pôvodnými storočnými lesmi, kde smrť stromu je zdrojom života, zdravej pôdy a ekosystému. Lesy sú tak silné, pestré a zadržiavajú veľké množstvo uhlíka, ktorý sa naopak pri ťažbe uvoľňuje a prispieva tak ku klimatickej zmene. Takéto lesy tiež tažíme a svet sa chytá za hlavu. Nepočúvame vedcov a pokutujeme čučoriedkárov zatiaľ čo opodiaľ lynčuje les bager.
Nedá mi nespomenúť, že sa venujete aj blogovaniu a písaniu, dokonca ste získali aj Novinársku cenu. O čom sa ľudia môžu dozvedieť vo vašich článkoch?
Písala som intezívne osem rokov a moje blogy boli najčítanejšie na Slovensku. Teraz je to už pomenej, skôr píšem priamo články na nejakú tému. Moje blogy čerpali najviac z Dobrého anjela, boli to príbehy, alebo výbery faktov ale premostené na situáciu v slovenskom zdravotníctve a sociálnom systéme, boli to aj blogy o ľudskom dobre, odvahe, solidarite ale aj o ľudskej krátkozrakosti. Potom s nimi bol vydaný aj samostatný magazín. Z článkov mám najradšej článok Návraty, ktorý vyšiel aj na titulke Denníka N, alebo bohužiaľ v deň, keď sme sa dozvedeli o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Tá reportáž bola skvelá, o ľuďoch, ktorí sa vrátili z veľkého sveta domov, do malých miest, z New Yorku do Humenného, z Rakúska, či Portugalska do Spišskej. To je téma, ktorú mám rada a ktorej sa často venujem.
A na záver, keďže sme lokálna stránka, čo je v Novejši vaše najobľúbenejšie miesto?
Nie som veľmi spoločenský človek a tak je mojim najobľúbenejším miestom každý kopec a lúka okolo Novejši, po ktorých sa pravidelne túlam so psom. Mám schodené všetko, pokiaľ nejdem do národných parkov a na obľúbený Tomašák, či Letanovský mlyn, najradšej mám Poráč a okolie. V meste mám asi najradšej cintorín (vravím, že nie som veľmi spoločenská). Myslím si, že vďaka vysokým stromom, je novoveský cintorín krásne miesto, mám tam pochovaného ocka a vždy tŕpnem či tie stromy niekto nespíli. Máme samozrejme aj prekrásne námestie, priečelia viacerých budov sú ako z rozprávky. Na kávu a koláčik najradšej zájdem do Kaviarne Mlynček, tá má príbeh a aj veľmi príjemnú realitu. A zbožňujem festival Živé sochy.
Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor a prajeme vám ešte veľa šťastia.