Ahoj Mirka, prezraď nám na začiatok rozhovoru niečo o sebe.
Nedávno som zavŕšila 26. rok svojho života, takže som už oficiálne dospelá. Pochádzam zo Smižian, študovala som na orange gympli v Novejši odbor informatika a na vysokú školu som chodila do Košíc. Tam som študovala, ako inak, masmediálne štúdiá.
Bolo už v detstve tvojím snom stať sa žurnalistkou, alebo to prišlo až neskôr?
V detstve som menila vysnívané povolania ako na bežiacom páse. Chcela som byť letuškou, veľa cestovať, inokedy účtovníčkou, astrofyzičkou, strojnou inžinierkou, zlodejkou aj detektívkou…
Niekedy v prvom ročníku na gymnáziu som začala uvažovať o masmédiách. Avšak nikdy ma nelákalo spravodajstvo ani politické témy.
V 16-tich som sa zúčastnila Letnej žurnalistickej školy a bola som v skupine, ktorá sa venovala televíznej tvorbe. Po skončení som si povedala – nikdy viac. Znechutilo ma ako to tam funguje. Ako sa všetci ženú za témami, skresľujú informácie a vyberajú si z toho len tie veci, ktoré im pasujú. Ako sa snažia zo všetkého urobiť niečo šokujúce bez ohľadu na to, aký to má dopad na ľudí, ktorých zobrazujú.
Pravdupovediac prihlášky na vysoké školy som si nakoniec dala tri. Prioritne som chcela ísť na herectvo, kde som však neuspela, hoci to po prvom kole vyzeralo sľubne a bola som z 300 ľudí piata. Potom som mala prihlášku na strojársku fakultu TUKE a masmediálne štúdiá UPJŠ, kde som nakoniec aj skončila (ale prijali ma aj na strojárinu :D)
V mladom veku si začala pracovať v RTVS. Ako sa vie človek v tak mladom veku dostať do jedného z popredných médií na Slovensku?
Pravda je taká, že rozhlas v Košiciach je hneď vedľa mojej školy. V lete medzi druhým a tretím ročníkom sme mali povinnú prax (ale len smiešnych 10 hodín). Väčšina spolužiakov si iba vybavila pečiatky z regionálnych médií v ich rodnom meste a ani tam nechodili. Ja som si povedala, že keď mám možnosť pozrieť sa ako to funguje v profesionálnom rádiu, určite pôjdem. A tak som sa dostala na mini prax do Reginy a rovno som tam ako externistka aj ostala. Plus už od prvého týždňa na výške som fungovala ako moderátorka v univerzitnom rádiu Študentský rozhlas Košice, kde som okrem iného mala aj reláciu Drsné melódie. V roku 2016, keď som bola na pozícii vedúcej moderátorov, sme vyhrali aj medzinárodnú súťaž amatérskych rozhlasových štúdií RadioRallye a stali sme sa tak najlepším internátnym rádiom v ČR a na Slovensku.
O niečo neskôr si začala robiť aj svoju vlastnú reláciu, ktorú robíš dodnes? Alebo relácii bolo viacero? Skús nám ich predstaviť o čom boli tieto relácie a o čom je tá aktuálna.
V Regine som začínala v relácii Horami dolami (2014). Vysielala sa každú sobotu, chodievala som na túry, behala po kopcoch, plazila sa v jaskyniach, lozila po skalách… A neskutočne som sa z toho tešila, lebo som mala koníček, za ktorý mi navyše aj platili. Striedali sme sa aj s inými kolegami.
Potom sa relácia premenovala na Našli sme v regióne a už to nebolo len o turistike, ale aj o historických a technických pamiatkach východného Slovenska, zaujímavostiach z regiónu. Vedela by som o tom rozprávať celé hodiny. Spoznala som veľmi veľa talentovaných ľudí, prekrásne miesta, pamiatky, unikáty… O ktorých, pravdupovediac, mnoho z nás ani netuší. A pritom sú neďaleko nášho domu.
Od puberty som mala jeden sen. Sadnúť na vlak a cestovať. Zobrať si batoh, spacák, karimatku, vybrať sa na cesty, spoznávať našu krajinu, nocovať pri vodných nádržiach, hrať na gitare… Stať sa tulákom hôr. Keď’že som bola ešte mladá, samozrejme som na to nemala peniaze a ani rodičia by ma nepustili. Vymyslela som si vlastný názov Vlakotúra a snívala s otvorenými očami.
A minulý rok som si v lete povedala, že nastal čas plnenia si svojich detských snov. Lebo nikdy nie je neskoro. Inšpirovali ma ľudia, miesta, ktoré som navštívila… A spojila som to so svojím obľúbeným dopravným prostriedkom – vlakom. Podala som návrh na rozhlasový blog Rádiu Regina Východ a im sa to zapáčilo. A od januára 2018 mi každú sobotu chodí na Regine 15-minútová Vlakotúra po východe. Vdýchla som život svojim snom.
Máš silný vzťah k prírode a k spoznávaniu nových miest. Špeciálne tých na východnom Slovensku 🙂 Viedol ťa k tomu niekto, alebo to prišlo samé?
Keďže som vyrastala v Smižanoch a mala som Slovenský raj hneď za rohom, často sme tam s rodičmi trávili veľa času. Veľmi sme si finančne nevyskakovali, takže sme nechodievali na dovolenky pri mori. Naši rodičia sa nám to však snažili vynahradiť, a tak sme každý víkend niekde chodili. Prešli sme všetky jaskyne, chodievali sme na chaty, túry, stanovačky, na ryby, na bicykel, do prírody… Cestovali sme po Slovensku, spievali si v aute Vengaboys a behali po lesoch. Jednoznačne to bola inšpirácia do môjho ďalšieho života. Až raz budem mať deti, budeme spolu chodiť všade, kde sa bude dať. Aby mali také úžasné detstvo ako ja.
Aké miesta najradšej objavuješ? A je vôbec ešte čo objavovať? 🙂
Ako študent vysokej školy som si myslela, že mám Slovensko a najmä to východné zmapované. Že ma tu nemôže nič prekvapiť, predsa viem o všetkých zaujímavostiach. Nemohla som sa viac mýliť. 4 a pol roka behám po dedinách, po kopcoch a nestačím sa čudovať. Toľko unikátov nielen v rámci východu alebo Slovenska, ale dokonca Európy či sveta. Vedeli ste napríklad, že na východe máme najstaršie opálové bane na svete? Že v podzemí Slovenského raja sa ukrýva najväčší jaskynný priestor na Slovensku o rozlohe futbalového štadióna? Keby som nebola taká lenivá, mohla by som písať celé knihy o tom, čo som sa dozvedela. A či je vôbec ešte čo objavovať? Každý jeden deň!
Nedávno si si založila aj vlastný blog – dennikreporterky.com. Čo ťa k tomu viedlo?
Rozhlas má jednu úžasnú výhodu a nevýhodu zároveň. Všetko, čo chcete povedať svojim poslucháčom musíte vyjadriť zvukovo, akusticky. Lenže odznie to raz a je to preč. Nemôžete sa spätne vrátiť v texte ako pri článku v novinách. A zároveň, akúkoľvek má skvelú predstavivosť poslucháč, niektoré miesta jednoducho treba vidieť. Na mojich cestách stretávam skvelých ľudí, objavujem prekrásne miesta, a aj mimo mikrofónu mám kopec skvelých zážitkov. A presne to bol dôvod, prečo som si založila blog. Chcem prezentovať krásy východu aj tým, ktorí možno rozhlas nepočúvajú, doplniť informácie, ktoré odzneli alebo len ukázať to formou videa alebo fotiek. A samozrejme, podeliť sa o zákulisné pletky 😀
Z tohto dôvodu som písala aj pre nejaké portály, ale to mi veľmi nevyhovovalo, pretože hoci som si mohla sama voliť témy, stále bol nado mnou veľký palec, ktorý mi hovoril ako a čo mám písať. Nanútené výkričníky v titulkoch, šokujúce spracovanie, skresľovanie informácii…
Hoci blog je dobrovoľná činnosť, z ktorej nič nemám, napĺňa ma to a baví oveľa viac v takejto forme, keď som si sama sebe pánom. Nedávno som spustila aj svoj Youtube kanál a snažím sa pridávať a strihať aj nejaké videá z mojich ciest. Ale zatiaľ je to ešte len v plienkach.
Čo by si chcela ďalej dosiahnuť vo svojej kariére?
Nemyslím si, že som karierista. Pre mňa je oveľa dôležitejšie to, aby ma moja práca bavila. A to je mojím cieľom aj do budúcnosti. Zachovať si svoju tvár, prinášať ľuďom úsmev a radosť, ukazovať im krásy východu a tešiť sa z toho, čo robím. A keď dostávam spätnú väzbu od neznámych ľudí, ktorí ma počúvajú alebo čítajú – to je to, čo mi je vzácnejšie ako peniaze. To ma motivuje a posúva ďalej.
Máš nejaký novinársky vzor?
Nemám žiadny. Pravdupovediac, ja som v tomto nezodpovedná a idem si svoje. Rada si prečítam dobrý článok a obdivujem novinárov, ktorí robia investigatívne a podobné témy. Ale ja by som to robiť nechcela. Zbožňujem tzv. pozitívnu publicistiku, akú robím aj ja, ale nepáči sa mi, ak je to v komerčnej forme. Ani neviem spočítať, koľkokrát som sa stretla s tým, že ľudia sa so mnou nechceli rozprávať na mikrofón preto, že mali v minulosti s tým zlé skúsenosti. Že daný novinár to spracoval inak, skreslil informácie, nepochopil, vyrobil somára z komára… A oni z toho vyšli ako hlupáci. Ale ani raz som sa nestretla s tým, žeby mi respondent povedal, že som rozhovor s ním spracovala zle. Pretože ja sa snažím dávať priestor ľuďom. O nich to je… Ja som len sprievodkyňa, ktorá sa snaží aj ostatným ukázať, čo všetko tu u nás máme.
Aké je tvoje najobľúbenejšie miesto v Novejši, alebo jej okolí, ked rada relaxuješ?
Máme s kamarátmi jednu tradíciu. Každý rok chodievame v lete na stanovačko-túrovačku. Nabalíme si batohy, vezmeme stany, karimatky, vyvezieme sa autobusom do Hrabušíc a každý rok si vyberieme jednu roklinu. Tú si prejdeme, ale cieľ je vždy rovnaký – vyjdeme na Geravách, dáme si tekuté osvieženie, zbehneme na Dedinky a tam tri dni stanujeme. Toto je jednoznačne jedna z akcií, na ktoré sa stále teším.
Milujem Slovenský raj, všetky jeho zákutia, každú roklinu. A nevedela by som si vybrať jednu najkrajšiu. Ale to je asi takou tou mojou cigánskou dušou – som zvedavá, neobsedím na mieste, chcem vidieť všetko a cestovať všade.
Ak by si mala kompetencie, je niečo čo by si v našom meste zmenila/vylepšila?
Posledné dva roky pobehujem medzi Košicami a Spišskou Novou Vsou, ale viac som doma ako v Košiciach. Niekto tvrdí, že v Novejši sa nič nedeje, ale z vlastných skúseností… Deje sa toho toľko, že neviem, čo skôr. Stále nové akcie, prednášky, podujatia. Možno by som však zlepšila ich propagáciu. Mne chodia tlačové správy na email, ale niekedy sa informácie k bežným ľuďom nedostanú a oni by sa radi zúčastnili. Inak som ale veľmi prekvapená a počúvam podobné názory aj od cezpoľných, aká je krásna tá naša Spišská, zelené námestie, upravené… Ja sa z toho teším, že v meste sa stále niečo deje a kompetentní sa snažia vypočuť aj hlas ľudu a skrášliť ho pre nás všetkých.
