Jana je „ukrajinská duša so slovenskými titulkami“. Má 22 rokov a pochádza z malej dediny na západe Ukrajiny, ktorá sa nachádza v blízkosti mesta Luck, 30 kilometrov od hraníc Poľska a 150 kilometrov od hraníc Bieloruska. Venuje sa fotografovaniu, a tvrdí o sebe, že miluje spoločnosť a ľudí, no na druhej strane je rada sama, počúva hudbu, alebo sa len tak pozerá na západ slnka. Do Spišskej ju zaviali zvláštne životné okolnosti a predovšetkým vojna. Prečítajte si zaujímavý a vrúcny rozhovor o tom, aké je to opustiť svoju krajinu a hľadať šťastie v druhej, o malých radostiach plných estetiky a humoru a o tom, prečo je Novejši taký veľký vietor!
Jana, na svojom Instagrame píšeš „humor a estetika“. Čo to znamená?
Myslím si, že sú to dve veci, ktoré sú všeobecne dôležité v živote každého človeka. Človek sa musí na svet pozerať optimisticky a s humorom. A keď je v tom všetkom niečo pekné a estetické, tak je to len pridaná hodnota. Pretože niekedy sú momenty smiešne a niekedy sú estetické.
A čo máš v živote rada? Ba, čo máš najradšej?
Čo mám rada? Rada cítim pokoj v svojom srdci. Veľmi sa mi páči, keď sa ľudia, ktorí sú okolo mňa usmievajú. A to prináša radosť aj mne. Rada počúvam príbehy zo života rôznych ľudí a rada počúvam, keď ľudia hovoria o tom, čo majú radi.
Pochádzaš z Ukrajiny, no už viac ako rok žiješ na Slovensku, konkrétne v Novejši. Povieš nám viac, ako si sa tu dostala? A akú úlohu v tom zohrala vojna?
Na Slovensko som prišla 28. februára minulého roku. Moja veľmi dobrá kamarátka sa vydala za Slováka, ktorý je zo Spišskej. Bolo to pre nás smutné, pretože od nás odchádzala naša priateľka. Ale v januári sme sa so sestrou začali rozprávať, že by sme mohli prísť na návštevu. Nikdy som nebola v zahraničí a chcela som vidieť Tatry. Takže sme si urobili pasy a vybavili sme si všetky veci okolo toho a 28. februára sme už mali byť tu. Vojna vypukla 24. februára. A tak sa stalo, že sme na Slovensko prišli v ten deň, ako sme plánovali, no z iných dôvodov.
Čo ti na Slovensku najviac chýba?
Najviac mi chýba to, čo sa nedá kúpiť za peniaze a to je moja rodina, moji kamaráti a moje domáce zvieratka. Ja pochádzam z dediny, takže ich mám veľa. Mačku, prasiatko, sliepky. Rodičia sú farmári. A ešte mi veľmi chýba rodičovské auto, traktor a motorka. Veľmi rada som na nej jazdila.
Na Slovensko si prišla so sestrou a ďalšími kamarátmi. Zvyšok tvojej rodiny zostal na Ukrajine. Bola si odvtedy doma?
Ja som za ten čas bola doma iba raz. Ale veľa mojich kamarátov sa už rozhodlo vrátiť späť na Ukrajinu. Západná časť je relatívne bezpečná. Ale len relatívne. My sme sa však rozhodli, že zostaneme tu. Máme tu so sestrou už veľa dobrých a veľmi blízkych kamarátov. No moji rodičia sú mi veľkým vzorom. Zostali na Ukrajine ale vidím na nich, koľko ťažkostí a negatívnych vecí dokáže človek zvládať, alebo si na nich jednoducho zvyknúť.
Ako sa ti páči Novejša ako mesto, a život v nej?
Je to také pekné a milé mesto. Páči sa mi, že je tak medzi kopcami a cítim tu blízkosť Tatier. Vždy hovorím, že aj keby som sa musela presťahovať niekde ďalej, alebo na Ukrajinu, Spišskú budem mať navždy v svojom srdci, pretože sa stala mojím útočiskom, keďže sme tu prišli hneď po začatí vojny.
Máš tu nejakú prácu? Čomu sa venuješ?
Pracujem tu. Upratujem vchody a pracujem v štábe pomoci Ukrajincom. Je to štáb, ktorý spája Slovákov, ktorí chcú pomôcť a Ukrajincov, ktorí potrebujú pomôcť. Keď tu napríklad prídu Ukrajinci, a nevedia kam majú ísť, ako fungujú úrady, alebo doktori, tak my sa im snažíme pomôcť.
Čo si myslíš o Slovákoch? Akí podľa teba sú v porovnaní s Ukrajincami?
Povedala som si, že ak je niečo, čo nikdy nebudem robiť, tak to bude porovnávanie Slovákov s Ukrajincami. Páči sa mi tu a je mi tu dobre. A to je hlavné.
Rozumieš mi, aj keď rozprávam po slovensky. Dokonca, aj ty veľmi pekne rozprávaš po slovensky. Ako to bolo so slovenčinou? Učila si sa ju niekde?
Keď som prišla na Slovensko, tak to bolo dosť ťažké. Kamaráti, u ktorých sme bývali rozprávali po ukrajinsky, ale inak sme po slovensky nevedeli. Keď som nastúpila do práce, tak to šlo už veľmi rýchlo. Rozprávala som sa s ľuďmi a mala som aj kamarátov Slovákov. Postupne som sa snažila do ukrajinských viet dávať slovenské slovíčka. Okrem toho som mala kurz slovenčiny. Prebiehal na základnej škole Hútnickej, a mám z toho certifikát A1. Pomohlo mi to hlavne naučiť sa čítať a písať, to som vôbec nevedela.
Ktoré slovenské slovo sa ti najviac páči alebo je tvoje najobľúbenejsie?
Keď som prvé mesiace ešte len počúvala slovenčinu, tak to boli 2 slová, ktoré sa mi najviac páčili na počutie a to „určite“ a „dúfam“. A teraz, keď už slovenčinu trochu poznám, tak by to bolo slovo „dokorán“. Pretože keď som počula vetu „srdcia otvorené dokorán“, tak som hneď vedela, že je o Slovákoch, ktorí nám tu poskytujú pomoc.
Život je o tých malých, smiešnych a estetických, momentoch, presne ako hovoríš. Videla som, že Novejša a Slovensko ti dalo aj viac. Napríklad, prvý krát si stála na lyžiach na Brodku. Aké to bolo?
Bolo to ťažké, ale mám rada rýchlosť. Na Ukrajine tiež máme hory a kopce, ale tu je to také vo väčšom, tak som sa aj trochu hanbila, pretože išlo okolo mňa na lyžiach také malé dieťa a ja som okolo neho pomaly ani nevedela stáť na tých lyžiach. Ale veľmi sa mi to páčilo.
Myslíš si, že je zima tuhšia tu alebo na Ukrajine, odkiaľ pochádzaš?
Asi tak narovnako. Myslela som si, že tu to bude kvôli Tatrám horšie. Ale čo som nečakala je to, že tu máte taký silný vietor. Ale ja sa vždy smejem, že to je kvôli tomu, že sú vaše srdcia otvorené dokorán, takže tu musí byť prievan (smiech).
Ako vyzeral tvoj život na Ukrajine?
Mala som ťažké obdobie. Odišla som od rodičov, mala som fyzicky ťažkú prácu, a rozmýšľala som tom, že by som chcela niečo zmeniť, možno sa aj niekde presťahovať. Tak som si hľadala nejakú inú prácu, iné ubytovanie. Až začala vojna a už to nebolo potrebné hľadať na Ukrajine.
Pamätáš si, čo si práve robila, keď ťa zastihla správa o vypuknutí vojny?
Nikdy som o tom nepremýšľala tak vážne, pretože sme úplne na západe Ukrajiny. Keď sa hovorilo, že sa asi začne vojna, tak som si hovorila, že kým prídu aj tu k nám, tak to ešte bude dlho trvať a my stihneme utiecť aj na druhý koniec sveta. Ale nebolo to tak. Už v prvú noc vojny spadli bomby aj v našom okolí. Takže sme zhodnotili, že naozaj musíme odísť.
Stretla si sa s odporom ohľadom toho, odkiaľ pochádzaš?
Práve naopak. Všade sa nám snažia poskytnúť pomôcť a počúvať nás. Napríklad aj v kaviarni, keď si kupujem kávu, začnem rozprávať a človek počuje, že mám ukrajinský prízvuk, tak ľudia majú veľmi milú reakciu.
Videla som, že sa venuješ aj fotografovaniu. Ako si sa k tomu dostala? Čo fotíš najradšej?
Fotím od mala, už od kedy som „pešo chodila popod stôl“. To je taký ukrajinský výraz na to, keď je človek ešte malým dieťaťom. Vždy sa mi páčilo fotiť rôzne zábery a momenty. Neskôr som to začala robiť trochu profesionálnejšie, začala som fotiť ľudí, svadby, ale najradšej fotím manželské páry a rodinky. Pretože na fotografiách sa dá pekne ukázať a zachytiť ten vzťah, nežnosť a city medzi ľuďmi.
Fotíš aj na Slovensku?
Chcela by som začať. Keď som sem prišla, tak som vôbec nemala chuť fotiť. Bola som v trochu inom emocionálnom stave, pretože na takú prácu potrebujem nie len fyzickú silu ale aj tú vnútornú. Ale už som trochu fotila svojich kamarátov, a teraz už v čoraz väčšej miere cítim tú potrebu, že chcem fotiť.
Čo sa ti v Novejši páči najviac? Aké máš obľúbené miesta?
Som celkom konzervatívna v tomto. Ak sa mi niekde páči, tak chodím len tam. A veľmi rada mám kaviareň Mlynček. Je tam kľud a pokoj. Potom mám rada AMCčko. Keď som si čítala vaše články, videla som, že veľa ľudí označuje práve ich. A to sa mi na nich páči. Všetci čo tam pracujú, sú vždy usmievaví a vidno, že majú úprimný záujem. A za AMCčkom je Dhalia kebab a to je podľa mňa najlepší kebab. Pracuje tam celá rodina a naozaj tam cítiť takého rodinného ducha. A ešte mám rada aj čokoládovňu.
Nakoniec chcem len dodať, že bola by som rada, ak teraz ľudia nevnímali, že napríklad všetci Ukrajinci sú takí istí. Povedala som len svoj názor, a svoje zážitky 🙂
Janka, ďakujeme veľmi pekne za rozhovor! Sleduj Janku na instagrame TU
